Raňajšie daždivé a hmlisté počasie nedovolilo najväčšiemu jazeru na Zakaukaze SEVAN vyniknúť jeho kráse. Ani vtedy keď sme stáli nad ním rozhliadajúc sa do diaľky z múrov bývalého kláštora SEVANAVANK.
Deň sa však prehupol do svojej druhej polovice a šedé mraky na oblohe vystriedali biele oblaky.
Cestou po diaľnici obdivujeme na kopcoch stojace staručké monastiere, sochy i pamätníky. Niektoré úplne zblízka, iným musíme odolať, aby sme stihli náš ďalší cieľ.
Pomalým ale istým stúpaním sa dovtedy zelená krajina začína belieť a dramaticky dvíhať a my sa ocitáme uprostred nádherných štítov. Keď kolesá nášho auta začnú rozrážať snehové záveje, napadne ma pozrieť sa do mapy, v akej nadmorskej výške to vlastne sme. Na displeji svieti číslo 2410m.n.m.
Horským priesmykom SELIM prechádzame my a pár áut. Nádherne zasneženú krajinu fotíme s takým zápalom, ako by to bol už posledný zážitok, ktorý v ten deň zažijeme. Ale povestná čerešnička na torte ešte len prišla.
O pár stoviek výškových metrov nižšie sa na skale honosne vypína MONASTIER NORAVANK, o ktorom sa píše, že je každý večer pobozkaný zapadajúcim slnkom. Aj keď sa nám z pomyselného bozku vela neušlo, boli sme vďačné že toto romantické divadlo na nás počkalo.
