Predchádzajúcu reportáž o návšteve Moskvy som začínala citátom, ktorý hovorí o tom, že môžete precestovať celý svet, ale ak ste neboli v Rusku, neboli ste nikde. Ja budem dnes v tom citáte pokračovať vlastnou myšlienkou: Na to, aby som si mohla povedať, že som niekde bola, som Rusko navštívila pre istotu dvakrát. Aby som pravdu povedala, keď sme takmer pred rokom opúšťali hranice Ruska, moje zážitky a dojmy z Moskvy boli tak silné, že už vtedy som vedela, že sa do tejto krajiny určite vrátim. Keďže Moskvu aj s jej historickými skvostami som už zhliadla, na rad prišiel ďalší ruský skvost – Petrohrad.
“Rusko rozumom nepochopíš,
Nemožno ho zmerať metrom:
Rusko je odlišné svojim charakterom –
V Rusko je možné len veriť
Fiodor Ivanovič Tutčev
Petrohrad, ale aj Sankt Peterburg či Leningrad nazývaný Benátkami severu alebo oknom do Európy ma vskutku očaril. Síce nie až tak ako Moskva, ale mal čosi do seba. Jeho čaro sa tisícnásobne prejavilo najmä v noci, ktoré v tom čase keď som ho navštívila ja, boli úplne biele.
Do Ruska som odchádzala maximálne pripravená v zmysle naštudovania si jeho histórie a pamiatok. Chcela som naplno precítiť ten okamih, keď si o niečom prečítam, vžijem sa do toho a následne sa nemôžem dočkať, kedy to na vlastné oči uvidím, a spätne si môžem dať dokopy všetky súvislosti. A tak som si už pol roka dopredu večer čo večer vyhľadávala informácie o samotnom Rusku, jeho histórii, ktorá sa za posledných pár storočí odohrávala práve v Peterburgu. Z rôznych zdrojov som si naštudovala históriu Romanovovcov, ktorých rod vládol ako posledný v monarchii, zhliadla som filmy o čudákovi Rasputinovi, mníchovi ktorý liečil a zároveň hýbal udalosťami na cárskom dvore a v neposlednom rade som získala vedomosti o živote Petra I. Veľkého, ktorý v roku 1703 položil prvé základy Petrohradu. Veľmi mi to pomohlo rozšíriť si môj obzor a výsledkom všetkého bolo to, že keď som stála na miestach a pred budovami, ktoré boli svedkami tej dávnej histórie o ktorej som čítala, bola to už len pomyselná posledná skladačka do puzzle.
Cesta do Ruska prebiehala pomerne rovnako ako pred necelým rokom. Poľsko, Litva, Lotyšsko a hranice do krajiny, ktorú rozumom nepochopíš. Milým prekvapením bolo, že tento rok na colnici staré oduté Marusije a hrdých Ivánuškov vystriedala mladšia generácia. Miestami som mala pocit, že sú to školopovinné deti, ktoré si prišli zabrigádovať v rámci letných prázdnin. Dokonca ani colná prehliadka sa zbytočne nepreťahovala a my sme ešte za vidna vstupovali na ruské územie.
Už od začiatku cesty nás vítali známe boľševníky, ktoré boli posiate po obidvoch stranách cesty. Sú to vraj nezničiteľné buriny, veľmi jedovaté, a údajne sú daňou za neobrábanú pôdu. Hodiny ubiehali aj napriek tomu, že tento rok sme si ich pretočili iba o jednu hodinu dopredu. Minulý rok to boli štandardné dve hodiny, ale Putin sa vraj rozhodol inak. Dôvod bol viac než prozaický: aby nemusel športové prenosy sledovať hlboko do noci.
Nočný Petrohrad nás privítal viac ako pompézne. Historické budovy boli vysvietené, ale nie oknami, ale osvetlením, ktoré bolo na historických budovách pravidelne rozmiestnené a dodávalo tomuto mestu neskutočné čaro. K tomu sa pridávali vysvietené pamätníky, mosty a víťazné oblúky. Ubytovali sme sa v hotely Dostojevski neďaleko Nevského prospektu a do postelí sme zaľahli za úplneho svetla, napriek tomu, že bolo pol tretej v noci. Nebolo pochýb, že sme zavítali do Petrohradu v čase jeho magických bielych nocí.
Prvý deň nášho pobytu bol v znamení prechádzky po Nevskom prospekte, tak aby sme sa vedeli čo najlepšie orientovať v blízkom a aj vzdialenejšom okolí. Zapamätali sme si záchytné body, názvy budov, a ulice potrebné na samostatné potulky po meste. Prvým takým bodom bola budova Gastinnyj dvor, ktorý bol niečo ako vychytené obchodné centrum. Na moskovský GUM sa však ani zďaleka nechytal. Nasledoval jeden z mnohých mostov nad riečkami Mojka a Fontanka, konkr. Aničkov most so sochami štyroch koňov. Za ním park Kataríny II. Veľkej s prechádzajúcimi postavami Petra Veľkého s manželkou, ktorý sa snažili získať turistov na foto za 250 rubľov. Mňa aj tak viac zaujala gigantická socha tejto imperátorky a vedľa stojací jednoduchý palác, ktorý vraj dala postaviť svojmu milencovi menom Potemkin.
Postupne sme prechádzali popri ďalších zaujímavých budovách na tomto frekventovanom prospekte. Jednou z nich bola budova Zinger, ale aj dom šľachtica Stroganova, ktorý dal svojmu kuchárovi úlohu, aby vymyslel nejaké nové dosiaľ nepoznané jedlo, ktoré by ponúkol svojim hosťom a ktorému by mohol dať svoje meno.
Popri Michailovskom paláci, v ktorom prišiel o život jeden z ruských cárov Pavol, sa dostávame ku ďalšiemu chrámu, ktorý bol takisto svedkom krviprelievania, dokonca nesie aj taký názov: Chrám spasiteľa na krvi. Ermitáž a pred ňou na Palácovom námestí stojací 47 metrov vysoký Alexandrov stĺp na počesť víťazstva nad Napoleonom, rovnako aj na počesť generála Kutuzova postavený Kazaňský chrám, chrám Sv. Izáka s kopulou pozlátenou neuveriteľnými 100 kg zlata, hotel Astoria, kde plánoval Hitler osláviť víťazstvo nad Ruskom a kde sa pol storočia predtým mních Rasputin stretával so svojimi milenkami, Petrodvorec – sídlo postavené Petrom I. podľa obrazu francúzskeho Versailes a letné sídlo všetkých Romanovovcov v Cárskom Sele, to bola iba časť toho, čo sme za dni strávené v Petrohrade navštívili. Bohužiaľ, legendárnu Auroru odpočívajúcu na rieke Neve sme nevideli. Po takmer 100 rokoch od revolúce odplula nevednom kam na renováciu.
Petrohradom pretekajú dva riečne kanály s menami Mojka a Fontanka. Práve plavba na malých i väčších lodiach po týchto riečkach poskytuje nádherné výhľady na okolité historické budovy.
V tomto meste, ktoré právom nesie prívlastok Benátky severu som za päť dní môjho pobytu zhliadla niekoľko úžasných stavieb s typicky ruskou architektúrou, stála pred budovami kde sa písala história a k tomu všetkému zažila neopísateľné pocity, ktoré si navždy uchovám vo svojej pamäti a hlavne zostanú hlboko v mojom srdci. Pretože Rusko ako také, so všetkým čo ku nemu patrí, mi k srdcu akosi prirástlo.