Fotogaléria

V Starom Smokovci to dnes ráno vyzeralo beznádejne. Čiernym oblakom nad nami sa zrazu zachcelo vyliať snáď všetok svoj obsah priamo na nás. Verili sme však priaznivým predpovediam a nenechali sa odradiť od vidiny pekného výletu. A tak sme z nášho autobusu načas urobili pojazdné kino. Oprášili sme náš dlho nepoužívaný televízor a sotva stihlo ukrojiť 20 minút z Obecnej školy, bolo po daždi. Cestou na Hrebienok nám na hlave pristane ešte pár posledných zablúdených kvapiek, ale to sa už tešíme s líškou Eliškou na chodníku ku Zamke. Pri Reinerke nás okrem chatára Petrasa víta aj jelenica Nina. Po zlom počasí už niet ani stopy, len sem tam očami dvíhame posledný obláčik hmly nad Lomničákom. Studenovodské vodopády nám na rozlúčku zaspievajú svoje hlučné árie a my spokojne môžeme odísť späť domov.

Tak sme sa opäť po dlhom čase vrátili do Tatier. Našu pravidelnú každoročnú zimnú turistiku Hrebienok-Ľadový dom-Reinerka sme tentokrat vymenili za jarnú verziu. Zo zimnej parády tu ešte stále zostal stáť Ľadový dóm, verne čakajúci na svojich návštevníkov - navrátilcov, ktorí budú môcť ešte pár posledných dní obdivovať do ľadu vytesanú krásu mesiace udržiavanú pod chladiacim stanom. Po snehu vonku už ani stopy, iba pocukrované okolité štíty Lomničáku, Pyšného a Slavkovského štítu nie a nie sa so zimou rozlúčiť. Zato vodopády Studeného potoka, v zime spiace pod hrubou snehovou perinou práve na jar spúšťajú svoj úchvatný koncert. Skrátka Tatry sú úžasné v každom ročnom období.

Našim dnešným plánom bolo prejsť skalné hrady Cerovej vrchoviny nachádzajúce sa v regióne Novohrad. A sčasti sa nám to aj podarilo. Pozostatky hradu Hajnáčka týčiaceho sa na vysokom vulkanickom brale boli neprehliadnuteľné. Išli sme si však oči vyočiť aby sme našli v poradí druhý hrad, ktorým bol Pohanský hrad. Márna snaha. Hrad tu nikdy nestál a tak by sa aj názov mohol zdať byť mätúci, ak by sme nepoznali všetky súvislosti. Pohanským hradom sa nazýva národná prírodná rezervácia v podobe súvislej stolovej hory vytvorenej z vyvreniny čadiča a bazaltu. Zároveň je aj najvyšším vrchom Cerovej vrchoviny. Pred 3500 rokmi tu útočisko našli prví obyvatelia našej krajiny Kelti a neskôr aj Slovania, ktorí si tu vybudovali svoje hradisko. A keďže sa tu po nich našlo množstvo pohanských oltárov a obetísk, miesto dostalo príznačné pomenovanie.

Kysucké Beskydy sú snáď najmenej navštevovaným turistickým regiónom na Slovensku, odmysliac si hustú sieť lyžiarskych vlekov. Možno je to tým, že je dosť "od ruky" vzhľadom na jeho polohu hraničiacu na severe s Poľskom a na západe s Českom. Každopádne, absenciu turistov sme iba uvítali. Mohli sme si tak v kľude bez akýchkoľvek davov vychutnať nádhernú hrebeňovku z Oščadnice cez najvyšší vrch Veľkú Raču s výhľadmi na celý hrebeň Krivánskej Fatry, Stoh, Veľký a Malý Rozsutec, Choč a poľské Pilsko. A počasie? Predpovedaný dážď nás zastihol až na terase kaviarne pred orlojom v Starej Bystrici.

Cestovať 200km kvôli deviatim kilometrom túry chce naozaj mať silnú motiváciu. A tá nám rozhodne nechýbala. Skrývala sa v štyroch tisíckach rozkvitnutych čerešní v Brdárke, jednej z maličkých osád na Gemeri. Bola to naozaj skutočná rapsódia v bielom. Stačilo vyšľapať na neďaleko stojaci Veľký Radzim a z jednej strany uvidieť do biela rozkvitnuté čerešňové sady a zo strany druhej do biela pocukrované tatranské štíty.

Keď jar vystrieda zimu. Táto myšlienka sa mi neustále preháňala hlavou na dnešnej túre, prechádzajúc po takmer polroku rovnakými miestami. Jarné slnko sme si síce užívali a sýto zelenú prírodu tiež, ale zima ma naozaj čosi do seba 😎
Pezinská Baba - Traja jazdci - vyhl. Veľká homoľa - Zochova chata - vyhl. Kukla - hrad Červený Kameň - 16km pohorím Malých Karpát

Pôvodne to dnes mal byť výlet do čerešňami zakvitnutej Brdárky, počasie však rozhodlo za nás. A tak sme sa po týždni opäť raz ocitli v Malých Karpatoch. Tentokrát sme zamierili zdolať vyhliadkový skalný masív Kršlenica, Jeleniu horu s Jeleňou skalou a 14km púť sme zavŕšili na hradbách Plaveckého hradu. Náhla zmena plánu niekedy skutočne nemusí byť na škodu 👏😎😉

Svitá vraj na dobré časy a tak sme po dlhej dobe mohli konečne vyraziť za hranice všedných dní, dokonca i okresov. Do batohov sme si okrem poživne tentokrát pribalili aj testy a poďho zdolávať vrcholy. Prvým bol hrad Ostrý Kameň, druhý v poradí najvyšší vrch Malých Karpát Záruby a do tretice Havrania skala. Vápencové bralá striedali dubové lesy, síce chudobné na stromy zato plné medvedieho cesnaku. Čo u nás vzácnosťou, to v Malých Karpatoch inváziou 😉

Naša každoročná mikulášska turistika na legendárny vrch Sitno viedla tentokrát zo Štefultova, časti mesta Banská Štiavnica po lesnom náučnom chodníku Banské jarky. Históriou tunajšieho baníctva znalí vedia, že práve hĺbenie dlhých jarkov bolo kľúčovým faktorom na výstavbu banskoštiavnických tajchov. Jarky mali za úlohu pozbierať všetku dažďovú vodu stekajúcu z okolitých kopcov a priviesť ju do spomínaných tajchov, ktorých úlohou bolo odčerpať hromadiacu sa spodnú vodu z baní. Skrátka poraziť vodu vodou. Keďže v okolí netečie žiadna rieka ani potok, napĺňanie tajchov skutočne záviselo iba od samotnej prírody. Výdatné dažde a topiaci sa sneh dokázali tajchy naplniť za dva až tri roky. Budovanie tajchov je rovnako zaujímavá kapitola histórie mesta Banská Štiavnica siahajúca až do začiatku 18.storočia. Ale o tom zasa niekedy nabudúce pri ďalších potulkách Podsitnianskym krajom.

Rovnako ako jeseň dokáže prírodu dokonale zafarbiť, zima ju vie následne majstrovsky nadizajnovať. To čo mráz dokáže urobiť s obnaženými konárikmi stromov a s poslednými zelenými listami kríkov je skutočne znamenitým dielom matky prírody. Zamrznutá námraza, ktorú vietor pozhadzoval zo stromov, na zemi premení sa na čerstvo napárané perie. A vyhliadky mrazom zakuklené pýšia sa svojimi bielymi svetrami pestrých nórskych vzorov. Dnes to skrátka bolo o dokonalosti a jedinečnosti prírody, do ktorej by bolo hriechom akokoľvek zasahovať. Stačí iba s úžasom pozorovať a nechať sa inšpirovať.
Pezinská Baba-Kamenné vráta-Traja jazdci-Veľká Homoľa-Tisové skaly-Zochova chata-vyhliadka Kukla-hrad Červený Kameň

Králická tiesňava neďaleko BB je sotva 30 minút trvajúca prechádzka vedúca popri dravom potoku a nádhernom vodopáde. Tiesňava ústí v dedinke Králiky odkiaľ je už iba na skok na Skalku. A práve pohľad na červený vysielač hrdo vypínajúci sa do modrého neba nás presvedčil zmeniť naše pôvodné turistické plány. Chcelo to prekonať trošku strmšie stúpanie cez Králické a Bystrické sedlo a o hodinku na to, sme sa už kochali výhľadmi na hrebeň Veľkej Fatry a zasnežené vrcholy Ďumbiera a Chopku. Pôvodný záver v dedinke Kordíky sme si mohli dovoliť skrátiť skratkou do Tajova aj vďaka našej vymoženosti: kde my, tam i náš bus

Horský celok Malých Karpát na juhozápade Slovenska nevyniká extra vysokými vrchmi. Ten najvyšší tu dosahuje výšku sotva 800m, zato turistických a cyklistických chodníkov je tu viac ako dosť. V dnešný slnečný novembrový deň sme si na prieskumnú túru vybrali oblasť Pezinských Karpát, konkrétne Borinka - hrad Pajštún - Dračí hrádok - zrúcanina hradu Biely Kameň - Svätý Jur. Budúcu nedeľu v objavovaní krás Malých Karpát pokračujeme...

Prechodovú túru z Plaveckého Mikuláša cez unikátnu prírodnú rezerváciu Kršlenica až ku Plaveckému hradu sme mali v pláne zorganizovať už dávnejšie. No keby som vedela akými nádhernými prírodnými scenériami prechádza turistický chodník, určite by som naše plány neodkladala tak dlho. Napriek pokročilej jeseni sú tu stromy ešte sviežo zelené, akoby nepripúšťali fakt, že niekde už padla snehová pokrývka. Darmo, Malé Karpaty nie sú Vysoké Tatry. I keď nie sú plné impozantných štítov, oplývajú inou krásou. Krásou, ktorej sa dá iba ťažko odolať.

Dnešný predpovedaný dážď sa nekonal. Aspoň nie v pohorí Tribeč, neslávne nazývanom aj bermudským štvoruholníkom. Štyri okresné mestá (NR, ZM, TO, PE) totiž ohraničujú oblasť kde za posledných 70 rokov za záhadných okolností zmizlo pár ľudí. A práve z tohto dôvodu sa naša čisto ženská skupinka držala celý čas v tesnom závese :-). Za prekvapivo slnečného počasia sme stihli prejsť hrady Gýmeš, Studený hrad a aj neďaleký Oponický hrad. A dôležité info na zaver: domov sa navraciame v plnej zostave😉

V Slovenskom raji sa musí každý doslovne cítiť ako v raji. A my nie sme výnimkou. Dôkazom toho je fakt, že za posledný mesiac sme ho navštívili trikrát. Opäť sme si zopakovali prechod rebríkmi Zejmarskej rokliny, ktorú lemuje niekoľko vodopádov. Po posledných dažďoch boli tentokrát naozaj výdatné. Októbrové slnko sa predieralo pomedzi stromy a počkalo nás aj na vyhliadke Havranej skaly. Ďalší krásny deň sme spoločne prežili. A raj nás opäť nesklamal.

Skalný masív Veľký Manín vypínajúci sa nad tiesňavou pod ním je ideálnym vyhliadkovým miestom na okolité vrchy. Napriek tomu, že zalesneným terénom vedie náučný chodník, na tie najkrajšie vyhliadkové miesta sa dostanete iba neoznačenými za to vyšliapanými chodníčkami.
Pri väčšej skupine, ktorá má vždy tendenciu rozdeliť sa na minimálne dve skupiny, nemáte šancu usmerniť všetkých tým správnym smerom. Preto som dnes túru poistila ešte jedným sprievodcom, aby nikto z našich turistov nebol ukrátený o naozaj dychberúce výhľady na vrchy pred nami i údolia pod nami. Vďaka Michal. Za seba i za ostatných.

Napriek správam o zhoršení počasia na záver týždňa sme sa nedali odradiť a predsa len sa vybrali na plánovaný prechod Manínskou a Kostoleckou tiesňavou. A dobre sme urobili. Hmla nám síce z rána nedovolila urobiť fotky z výhľadových skál, zato lesu dodávala zvláštny tajomný ráz. Pri zostupe keď sme už prechádzali pomedzi skaly Veľkého a Malého Manínu zrazu vykuklo slnko a jeho lúče sa nás už nepustili. Svietili na nás aj pod Kostoleckým dómom a aj pri vychutnávaní si kávičky v penzióne - bývalej škole, v ktorej pred 100 rokmi učil Peter Jilemnický.

Týždeň s týždňom sa zišiel a my sme sa opäť vrátili tam kde sme sa cítili ako v raji. V Slovenskom raji. A opäť sme si zopakovali osvedčenú trasu, tentokrát však v trojnásobnom počte výletníkov. Po doobedňajšej prehliadke Dobšinskej ľadovej jaskyne nás nekonečné serpentíny v juhovýchodnej časti raja priviedli do Spišskej Novej Vsi a napokon do Levoče. V jej historickom centre sme si užili atmosféru dýchajúcu stredovekom, v Bazilike sv. Jakuba vzhliadli k oltáru Majstra Pavla a na záver vyšľapali strmú krížovú cestu na Mariánsku horu. Čo dodať na záver? Trojnásobný počet, trojnásobna radosť. Vaša i naša, priatelia ❣️

Sivý vrch. Najzápadnejší zo Západných a najskalnatejší zo skalnatých. Výstup naň nie je vôbec jednoduchý, ale za tie výhľady na protiľahlý masív Roháčov určite stojí.
Prechodovka z Bielej skaly cez Radové skaly na Sivý vrch a Babky so záverom v Bobroveckej Vápenici. 16km/8hod/1070m prevýšenie.

Na kúsok od raja nachádzajú sa dve perly z čias stredoveku v podobe miest Spišská Nová Ves a Levoča. Kým v Spišskej sme navštívili iba zábavné "laboratórium", v Levoči sme strávili času oveľa viac. Prezreli sme si celé námestie, baziliku s oltárom a vyšľapali strmú krížovú cestu na Mariánsku horu. A to všetko v rámci príprav na najbližšiu nedeľu, kedy sem opäť zavítame.

Aby sme dnes mohli absolvovať turistický prechod najdlhšou tiesňavou raja, ktorou je Veľký Sokol, museli sme sa z juhu národného parku presunúť na jeho severozápad. Prechod tiesňavou nám trval takmer tri hodiny a viedol viacmenej potokom, ktorý sme cez kamene preskakovali z jednej strany na druhú. Neskôr sa pridali drevené rebríky, vlhké steny skál a hučiace vodopády. Výstup občas sťažili klzké drevené trámy, ktoré preverili náš balanc, keďže viedli stredom potoka bez možnosti čohokoľvek sa pridržať. Ale úspešne, bez ujmy a s patričnou hrdosťou sme tento technicky náročný výstup zvládli.

Zatiaľ čo severná časť národného parku je turistami navštevovaná častejšie kvôli väčšej atraktivite turistických chodníkov, tá južnejšia je naopak pokojnejšia a turistami napriek víkendu takmer prázdna. Svojou krásou však v ničom nezaostáva. Zejmarská roklina plná rebríkov a reťazí, ktorou sme dnes prešli je toho jasným dôkazom. Chutné pivko v sedle Geravy, túra na Predný a Zadný Hýľ, Čertovo sedlo a podvečerné člnkovanie na Palcmanskej Maši. Juh je skrátka 🔝a🆒

Hnilec je rieka, ktorá spolu s Čiernym Váhom, Hronom a Hornádom pramení pod Kráľovou hoľou. A práve po stopách tejto rieky sme sa dnes rozhodli putovať. Doobeda sme navštívili Dobšinskú ľadovú jaskyňu, ktorej nezaľadnené vápencové steny formovala po milióny rokov práve táto rieka. Na povrchu pokračovala v hĺbení Stratenského kaňonu, ktorý bol pre nás skutočnou romantickou prechádzkou. No a v dedinke Dedinky sa na rieke vybudovala priehrada s názvom Palcmanská Maša. A aj keď rieka Hnilec pokračuje svoju púť do Margecian, kde sa vlieva do Hornádu, naše dnešné kroky skončili tu, neďaleko Maši, v chalúpke s príznačným menom Maša.

Kedysi dávno vraj na svahu rástol Hromodub. Jedného dňa okolo neho šiel obor a povedal si, že si z toho Hromodubu vyrobí budzogáň. Ako si tak vyrezával svoj nástroj, nevšimol si, že z neho vyteká miazga a prilepil sa ňou o zem. Keď to zistil, nahneval sa a z celej sily ho zapichol do zeme, preklial ho a z budzogáňa sa stala skala, ktorá tam stojí dodnes.

Muránska planina je jeden z našich najmalebnejších národných parkov. Kravičky, ovce, kozy, kone, somáriky, ba dokonca i sysle zbadáte kamkoľvek sa zahladíte do šírej diali. Spásajú horské lúky, ktoré vďaka nim vyzerajú ako koberce rôznych odtieňov zelenej. A smotana, syr, bryndza či žinčica? Hmmmm, tak tie tu chutia tiež o čosi lepšie.
---->> Tisovec - parnou zubačkou do Zbojskej - Náučný chodník zbojníka Jakuba Surovca - Čertova dolina - sysľovisko Biele vody

Kto sa neplavil Dunajcom na plti, v Pieninách ako by ani nebol... No a v tomto duchu sme si túto povinnú jazdu dnes splnili 😉
A z Lesnice do poľskej Szczawnice a potom šup lanovkou na Palenica szczyt.
Tri nádherné dni ušli ako voda. A niet sa čo čudovať, pretože keď strávite chvíle s ľuďmi, o ktorých existencii ste včera ešte netušili a dnes máte pocit že sa poznáte večnosť, čas skutočne nevnímate. Aj pre toto našu prácu milujem ❤️

Aj keď je skalný masív Troch Korún považovaný za symbol Pienín, ich krásu si najradšej vychutnávame pohľadom zdola. Energiu potrebnú na ich zdolanie si šetríme na Vysoké Skalky, ktoré sú oficiálne najvyšším vrchom Pienín. Svojou výškou Tri Koruny prevyšujú síce iba o 60cm, za to výhľady z nich sú rovnako očarujúce. Navyše bez preplnených chodníkov a bez vyberania poplatkov.

Oblasť Dolného Spiša je bohatá na prírodné a kultúrne pamiatky. Mnohé z nich sa vďaka svojej výnimočnosti stali národnými pamiatkami a tie najhodnotnejšie dokonca získali miesto na prestížnom zozname UNESCO. Kostol sv. Ducha v Žehre, travertinové územie Drevenik, Spišský hrad, Spišské Podhradie, Spišská Kapitula a Spišský Jeruzalem. 8km dlhý náučný chodník vedúci týmito miestami sme ukončili pri gejzíre Sivá brada.

Symbolom Oravy je vrch Babej hory, u poľských susedov nazývanej aj Diablak. Zlé jazyky tvrdia, že takéto nepekné pomenovania dostala kvôli stabilne nepriaznivému daždivému a veternému počasiu s častými búrkami. Aj preto sme sa na túto dlho plánovanú túru pripravovali maximálne zodpovedne a počasie viac ako inokedy starostlivo monitorovali. A vyplatilo sa. Babia hora nás za našu trpezlivosť odmenila a slnečným počasím s občasným osviežujúcim vánkom nás privítala na svojom skalnatom vrchole. A rovnako tak i jej nižšia sestra Malá Babia hora, ku ktorej vedie príjemná výhľadová hrebeňovka.

Dve krásavice hrdo vypínajúce svoju skalnatú hruď nad bránou Gaderskej doliny. Jedna oblých tvarov, naopak tej druhej akoby vytŕčali všetky kosti. Tlstá a Ostrá. Nerozlučné kamarátky, stojac ruka v ruke vítajú svojich návštevníkov a sľubujú zážitok každému kto sa odhodlá poctiť ich výstupom na ne na obe. A verte, že Vás nesklamú. Pohostia Vás príjemnou túrou a dokonalými výhľadmi snáď do všetkých svetových strán. Dokonca Vám garantujú, že sa ku nim na návštevu určite ešte vrátite. Tak ako my 😉

Päť nádherných vodopádov, z ktorých sa valia holdy divokej vody priamo cez úzke kaňony a ponad stupňovito vyhĺbené jaskynné kotliny. To je Wasserlochklamm, ďalšia z okúzľujúcich rakúskych tiesňav.

Okrem tiesňavy Wasserlochklamm sa v oblasti Göstlingerských Álp nachádza ešte jedna nemenej zaujímavá tiesňava Nothklamm, ktorou romantickú prechádzku sme si nemohli nechať ujsť. A na záver už len pohodička so zmrzlinou v rukách pri jazere Lunzer See.

Pôvodne to dnes mala byť iba krátka prechádzka po drevenom moste vybudovanom iba niekoľko pár centimetrov nad hladinou Malého Dunaja. Prechádzka týmto korzom trvala však iba dovtedy, kým sme nenatrafili na voľne položené člny na brehu ramena. Aj keď sme posledné dva dni strávili viacmenej plavením sa na vode, neodolali sme ani teraz. Tentokrát sme však veslá namiesto iných držali my sami ⛵⚓

Žitný ostrov je územím s najúrodnejšou pôdou a bohatými zásobami podzemnej vody. Kombinácia slnka a dostatku vody prospieva všetkým tu rastúcim druhom kvetov, stromov, ale i ovociu a zelenine, ktoré tunajší pestovatelia vozia aj na naše tržnice. Okrem toho je Žitný ostrov aj najväčším riečnym ostrovom v Európe. Niet sa preto čo diviť, že aj dnešný deň patril plavbe na vode. Tentokrát to bolo plavenie sa plťou po Malom Dunaji po vodnom náučnom chodníku Od mlyna ku mlynu t.j. od Tomášikova po Jahodnú s krátkou zastávkou na Tomášikovskom jazere a turistikou po brehoch Klátovského ramena.

Keď som počas môjho nedávneho štúdia odovzdávala vypracovanú seminárnu prácu so zadaním CHKO na Slovensku, už vtedy ma zo všetkých štrnástich zaujala pre svoju výnimočnosť oblasť Dunajských lúh. Dunaj a sieť jeho nespočetných mŕtvych a bočných ramien, vrátane Malého Dunaja, ktoré tvoria najväčšiu vnútrozemskú riečnu deltu a zároveň najväčšiu zásobáreň pitnej vody v Európe.
Vďaka odbornému sprievodu pracovníka miestnych štátnych lesov sme sa dnes mohli plaviť loďkou po jednom z ramien okolo ostrova Orliaka morského a pozorovať vzácne rastlinstvo a hlavne vtáctvo, ktoré tu hniezdi. A bol to pre nás skutočne nevšedný zážitok, na ktorý určite len tak nezabudneme.

Orava patrí spolu s Liptovom, Spišom a Gemerom k najpríťažlivejším slovenským turistickým regiónom. A niet sa čo diviť. Návštevník tu určite ocení nielen množstvo turistických atrakcií vsadených do tohto rázovitého a idylického prírodného prostredia, ale hlavne ochotu a prívetivosť miestnych prevádzkovateľov. Hovorí sa iný kraj, iný mrav. A na Orave si na dobré mravy naozaj potrpia 👏👏👏

Hrady. Stoja tu už od dávnych vekov. Sú nemými svedkami životov šľachty i bojov, ktoré sa o ne viedli. Hrady, ktoré sme dnes navštívili v rámci nášho výletu: Šomoška, Fiľakovo a Divín spája rovnaká história. Rovnaké storočie vzniku, tatárske vpády, obsadenie Turkami a napokon aj ich zničenie cisárskymi vojskami. Čo však spoločné nemajú sú dychberúce povesti, ktoré sa o každom z nich tradujú.

Pomedzím Veporských a Stolických vrchov vedie jedna z najkrajších hrebeňových túr Slovenského rudohoria. Začína nad obcami Drábsko, Sihla a Lom nad Rimavicou, prechádza Cisárskou hoľou a končí v obci Utekáč. Celú trasu odlesneným hrebeňom lemujú lúky bohaté na lúčne kvety, lesné jahody i maliny. V diaľke vypínajúci sa masív Klenovského Vepora a doširoka otvárajúce sa výhľady na ihličnaté lesy v dolinách a na pasienky s ovečkami a kravkami uprostred nich. Nádherný to kus slovenskej zeme.

Všetko je tak ako má byť. Túto vetu sme si dookola opakovali cestou na Südwandhütte, chatu učupenú pod masívom Dachsteinu v nádeji, že sa nám uľaví. Všetky lístky na lanovku na ľadovec pod vrcholom Hunerkogel boli totiž beznádejne vypredané. Neviem, aká vesmírna sila, anjeli, či možno iba náhoda zariadila, že sme sa dnes predsa len bližšie k nebu dostali 🙏🙏🙏

Hütte je slovo, ktorým sa v Rakúsku označujú chaty na horských chodníkoch, určené pre turistov na občerstvenie spojené s príjemným oddychom. Väčšinou sú situované na vyhliadkových miestach a tak sa tam turista zdrží o čosi dlhšie. A práve takto vyzerala aj naša ostatná túra. Začiatok na Waldheimhütte, chutný bio jogurt na Rothaidenhütte, potom vlastná desiata nad Sabathyhütte, pózovanie pred jazerom na Winterleitehütte a na záver vynikajúca polievka, chutný koláč a pivko na Schmelzhütte.

Menším horským podcelkom v tejto oblasti sú Seetalerské Alpy, kde najvyšším vrchom je Zirbitzkogel (2396m). A práve túra na tento štít sa z roka na rok stáva pre nás čoraz viac obľúbenejšou. A niet divu. Cestou ku vrcholu míňame svahy plné rododendronov, nekonečné čučoriedkové lány, horské studničky a plesá, pasúce sa kravičky i divoké kone.

Ešte predtým ako sme zavítali do srdca samotných Polonín, navštívili sme CHKO Vihorlat, ktorý je rovnako ako Poloniny zaradený do prírodného dedičstva UNESCO.
Celý náš dnešný deň sa niesol v znamení vody - Vinianske jazero, Zemplínska Šírava, Morské oko, Sninské rybníky a v znamení andezitových skál v podobe krásneho vyhliadkového miesta Sninského kameňa.

Zádielská tiesňava sa pýši mnohými superlatívmi. Je národnou prírodnou rezerváciou v chránenej krajinnej oblasti s 5.stupňom ochrany, leží v národnom parku, ktorého väčšiu časť tvoria krasové jaskyne zapísané UNESCOm a nachádza sa v nej najvyšší skalný vežovitý útvar Cukrová homoľa (105m). O čo však bola tiesňava ukrátená, je jej samotná dĺžka 3,3km. Preto sme okrem jej prechodu obohatili dnešný deň aj o túru na Hájske vodopády a neďaleký Turniansky hrad.
S dažďom opreteky a s hrmením za chrbtom, za to uveličení a navýsosť spokojní 👌

Posledný deň nášho pobytu, prišiel čas navrátiť sa späť domov. Ale ešte predtým sa na vyhliadke Belvedér na Labskej Stráni pohľadom na Labe pod nami pomyselne rozlúčime. Čas zostávajúci do nášho odchodu ešte využijeme turistikou po náučnej stezke Kaňon Labe a prehliadkou neďalekého mesta Dečín, nazývaného aj srdcom severu.

Skalné mestá bývajú často súčasťou pohorí a horských celkov a vždy dokážu príjemne obohatiť každú túru. Skalné útvary rôznych tvarov a veľkostí pripomínajúcich sfingy, tváre i postavy ľudí či zvierat míňate krok za krokom a dvíhajúc hlavy dohora obdivujete silu prírody, ktorá ich vytvorila. Tiské skály sú prehliadkou dokonalosti prírody bez zásahu človeka a to je na nich najviac fascinujúce. Rovnako ako Malá Pravčická brána a lúpežnícky hrad Šaunštejn. Dečínsky Snežník, jedna z najstarších rozhľadní v Česku iba dotvára celkový ráz miestnej krajiny.

Mezní Louka, časť Mezní kde sme boli ubytovaní sa nachádza iba niečo cez 10km od česko-nemeckých hraníc. Za nimi sa rozprestiera druhá časť národného parku, ktorá nesie názov Saské Švajčiarsko. A práve sem viedli naše dnešné potulky. Nad riekou Elbe, ako pomenovali Nemci Labe stojí kamenný most Bastei, ktorý je zároveň symbolom Saského Švajčiarska a lúpežnícky hrad Neurathen s dokonalými vyhliadkami na skalné útvary navôkol. Poobedie už patrilo opäť Čechám a Trpasličí skále, do ktorej boli takmer pred 200 rokmi vytesaní siedmy trpaslíci spolu so snehulienkou.

Výletných cieľov a turistických chodníkov vedúcich k nim je v tejto oblasti veľmi veľa a je naozaj ťažké vybrať si tie najkrajšie a najzaujímavejšie zároveň. O to horšie, keď máte k dispozícii iba pár dní pobytu. Existuje však miesto, ktoré za žiadnych okolností nevynecháme a vždy sa ku nemu radi vraciame. Je ním Pravčická brána, symbol celého Českého Švajčiarska. Doslova k nej priplávame na pramiciach po Edmundovej a Divokej soutezke a následne peši po Gabrielinej stezke.

Po takmer 600km dlhej jazde našim autobusom sme sa dnes ocitli blízko severozápadných hraníc Česka, kde sa rozprestiera najmladší zo štyroch českých národných parkov.
Pieskovcové skaly charakteristické pre toto územie nás vítali už v dedinke Sloup v Čechách a krátka náučná stezka nás priviedla ku rozprávkovému lesnému divadlu, vyhliadke Na stráži až po kaplnku Modlivý důl. A čerešničkou na záver dňa boli rozhodne z čadiča vytvorené varhany Panská skála, určite všetkým známe z rozprávky Pyšná princezná.

Zrušiť nedeľňajšiu túru, či nezrušiť? Zostať doma, či riskovať? Tieto otázky ma prenasledovali celý minulý týždeň, keď deň čo deň každé poobedie vystrájala búrka. Predpoveď počasia sa menila snáď každú hodinu, raz k lepšiemu, inokedy k horšiemu. Vox populi rozhodol a my sme to riskli. Vybavení pršiplášťami, náhradným oblečením ale hlavne odhodlaním a nádejou, že dnes nám to napriek predpovediam vyjde. A viete čo? Ono to fakt vyšlo! Pretože úprimná viera, že nám bude umožnené je silné zaklínadlo. Ďakujeme.
19,9km - Čutkovská dolina, Jelenský vodopád, Jamišný vodopád, Čutkovská tiesňava, Vtáčnik, Malino Brdo a Vlkolínec

Prechodová túra v CHKO Bielych Karpát, ktorú sme začali na hrade Lednica a pokračovali cez prírodné rezervácie Lednické bradlo, Červenokamenské bradlo až po Vršatecké bradlá. Komu sily stačili, vybehol aj na vrch Chmeľová, ktorý je po Veľkej Javorine druhým najvyšším vrchom Bielych Karpát. Po náučných chodníkoch Červenokamenské bradlo, Vršatecké bradlá a Mikušovské bradlá sme trasu zavŕšili pri kaštieli v Pruskom. Suma sumárum: jedna CHKO, tri prírodné rezervácie a tri náučné chodníky, spolu 25km v nádhernej prírode s dokonalými výhľadmi.