Fotogaléria

"Vidím město veliké, jehož sláva hvězd se bude dotýkat" prehlásila kedysi dávno kňažná Libuša stojac na skalnatom brale po tom čo nachvíľu zatvorila svoje oči. A mala pravdu, pretože dnes na tomto mieste stojí mesto Praha, ktorú okrem historických budov, honosných kostolov a množstva iných pamiatok zdobia aj prívlastky ako zlatá, stovežatá, koruna sveta či kamenný sen. Každopádne, prechádzka Kráľovskou cestou od Prašnej brány cez Staromák a Karlov most až na Hradčany je pre nás zakaždým novým zážitkom. Aj keď miesta zostávajú rovnaké, turisti sa tu striedajú a služby tie napredujú. Radosť vracať sa tam, kde vám je skutočne dobre. A tak ma napadá pridať k ostatným jej prívlastkom svoj vlastný: prívetivá.

Ani Veľká ani Malá, jednoducho Šípska Fatra. Aj keď svojou polohou tieto dva národné parky rozdeľuje, geomorfologicky je priradená k tej Veľkej. Kto začal šípiť, že sme sa dnes vybrali na Šíp, šípi dobre. A keď sme už boli hore, patrilo sa neobísť ani jeho menších bratov Žaškovský a Zadný Šíp. Vyfarbená jesenná príroda prilákala aj do týchto hôr trochu viac turistov. Ale každému na rovnako ušlo sa výhľadov na kľukatiacu sa rieku Váh pod nami, do ktorej sa práve tu vlieva Orava, na čarovnú siluetu Stohu a Veľkého Rozsutca pred nami, či vnímanie pokoja a harmónie sáľajúcej z opustenej osady Podšíp.

Zatiaľ čo tretí deň sme sa plavili po filmovej rieke Rio Pecos na lodi, ktorá bola "deravá ako ústa starej ženy", ten štvrtý sme hľadali poklad na Striebornom jazere. Okolie Veľkej Paklenice a aj neďaleké Plitvické jazerá sa vďaka svojim malebným scenériám stali miestami, ktoré si americkí filmári vybrali pre natáčanie kultových "winettouviek". No a práve prechádzka po ľudoprázdnych drevených chodníkoch vedúcich pomedzi jazierka a vodopády ukončila našu štvordňovú októbrovú putovačku po Chorvátsku.

Ak sa vyberiete niekam na viacero dní a plánujete ich využiť na maximum, určite máte pripravený vlastný program. Keď vám však dôjdu nápady a možnosti, prichádzajú na rad profesionáli, znalci miestnych pomerov, ktorí váš program dotiahnu do dokonalosti. V našom prípade sú to sprievodcovia z miestnej outdoorovej cestovky RAJNA tour, ktorých služby využívame každým rokom. Okrem pravidelného safari tour po stopách Winnetou-a sme sa odhodlali aj na splav rieky Zrmanje na kajakoch. Dobrodružná jazda pod dohľadom skúseného inštruktora bola pre nás opäť ďalším nezabudnuteľným zážitkom, na ktorý budeme ešte dlho spomínať.

Napriek tomu, že penzión ktorý je našim dočasným domovom sa nachádza v bezprostrednej blízkosti mora, voľný čas trávime skôr na kopcoch. Aby sa nám vysokohorskými chodníkmi príjemne kráčalo, výlety organizujeme v období s miernejším prímorským slnkom, neskoro na jar alebo skoro na jeseň. Najvyšším vrchom pohoria Velebit a zároveň štvrtým najvyšším v Chorvátsku je Vaganski vrh (1758m), ku ktorému vedie turistická trasa plná nádherných scenérií, ktoré vás natoľko uchvátia, že si ani neuvedomíte prevýšenie, ktoré zdoláte. Dôjde vám to až neskôr, keď svoje unavené nohy nesúce vás celých 24km odmeníte osviežujúcim a blahodárnym kúpeľom v slanej vode Jadranského mora.

Aj keď výlety do národného parku v obľúbenom chorvátskom pohorí Velebit sa stávali našou pravidelnou každoročnou destináciou, ten tohtoročný nám vyšiel až na tretí pokus. Do poslednej chvíle sme netušili či sa nám podarí vycestovať, ale šťastie a silná túžba vrátiť sa opäť na miesta kde to dýcha harmóniou tunajšej prírody a pokojného morského zálivu urobili svoje. Opäť sme sa mohli spolu s našimi priateľmi túlať po skalných planinách omamne voňajúcimi mätou, pamajoránom či materinou dúškou. Októbrové slnko vyhrieva vzduch na ideálnych 25°C a bezoblačnosť poskytuje vyhliadky na hrebeň velebitskych štítov stojacich pekne jeden vedľa druhého. A je len na nás, na ktorý z nich sa zajtra vyberieme.

Aj keď sa Svetový deň cestovného ruchu slávi práve v ten dnešný, už včera si ho pripomenula Organizácia CR v Prešove vyhlásením výsledkov súťaže Legendárium na Šarišskom hrade. A my sme sa tejto milej aktivity akosi neplánovane zúčastnili. Síce nie ako účastníci, ale skôr fanúšikovia turistiky a spoznávania krás Slovenska.
Hlavnými aktérmi tejto súťaže boli hlavne menšie deti, ktoré mali za úlohu spolu s rodičmi hľadať nálepky a zbierať pečiatky z rôznych zaujímavých kútov najmä Prešovského kraja.
Aj keď atmosféra na Šarišskom hrade bola vskutku príjemná, nezdržali sme sa dlho. Po tom čo sme sa hneď ráno zastavili v Sabinove, aby sme sa odfotili so sochou Tóna Brtku alias Jozefa Krónera pred legendárnym Obchodom na Korze, čakala nás ešte turistika na ďalší neďaleko stojaci Kapušiansky hrad a krátka prechádzka historickým centrom Prešova.

Maličké mestečko Turda je lokalitou, v ktorej sa nachádza najkrajšie podzemné mesto na svete. Volá sa Turda Salina a ide o voľakedajšiu soľnú baňu, v ktorej sa ťažilo už od 13.storočia. Keďže ťažba sa tu ukončila v roku 1932, priestory sa najprv začali využívať na haloterapiu (vdychovanie mikročastíc soli) a dnes slúži výlučne iba turistom. V Salina Turde je všetko veľké, priestranné a vzdialené. Je to čarovný svet svetiel, tvarov a zvukov. Počujete tu ozveny ľudí, ktorých ani nevidíte. A o zábavu tu tiež nie je núdza. Okrem amfiteátra, biliardových či pingpongových stolov tu nájdete aj loďky, v ktorých sa môžete počlnkovať po malom jazierku.
Návštevou tejto unikátnej atrakcie sme ukončili naše 5-dňové putovanie za krásami rumunskej krajiny a plní dojmov, pre mnohých prekvapivo pozitívnych, navraciame sa domov. La revedere România 😉

Transylvánia sa kedysi dávno volala Sedmohradskom a bola samostatným kniežatstvom v kráľovskom Uhorsku. Žili tú významné historické osobnosti ako vodcovia stavovských povstaní Gabriel Betlen a Imrich Tokoly, či dávno pred nimi turkobijec Ján Huňady (hrad Hunedoara) i jeho syn budúci uhorský kráľ Matej Korvín a v neposlednom rade i gróf Vlad Dracula, knieža Valachie.
V rámci dnešného poznávacieho dňa sme navštívili rodiská posledný dvoch spomínaných dejateľov stredoveku. Korvínove rodisko v meste Cluj-Napoca (Kluž) a Draculov rodný dom v Sighișoare.

Ak plánujete navštíviť TOP10 (v našom prípade aj 20) výletných cieľov v priebehu piatich dní, nezostáva Vám nič iné, iba sa presúvať z regiónu do regiónu a míňať župy jednu za druhou. Ľahko sa teda môže stať, že ráno sa zobudíte v Brașove v Transylvánii a večer budete zaspávať v 100km vzdialenej Sinai-i vo Valachii. Medzitým však stihnete prehliadku historického centra v Brașove, vyhliadku na hore Tampe, Draculov hrad v Brane, lanovku s prevýšením 1000m na pohorie Bucegi (2100m), kláštor v Sinai-i a neďaleký zámok Peleș.
Po dobrej večeri v miestnej reštaurácii správne unavení uľahnete do bielych perín, tešiac sa na zajtrajšie nové zážitky.

Aj keď Nicolae Ceaușescu ako bývalý rumunský prezident a diktátor nijak obzvlášť nevynikal zmyslom pre ľudskosť, strategické schopnosti sa mu rozhodne uprieť nedajú. Vďaka nim bol iniciátorom slávnej Transfagarašskej magistrály, ktorá vedie pomedzi dva najvyššie vrchy krajiny (Moldoveanu a Negoiu) a prekonáva tak celkom slušné prevýšenie. Na jej vrchole vo výške 2042 m. n. m leží ľadovcové jazero Luc Balea. Aj keď pôvodný úmysel výstavby tejto cesty bol vyslovene iba obranného a aj únikového charakteru, dnes môžme "Nikimu" vďačiť za možnosť prejsť sa touto nekonečne kľukatou cestou vedúcou snáď najkrajším tunajším národným parkom Făgărăș.

Zoznamu 7 divov Rumunska a Top 10 hradov Európy jasne dominuje Korvínov hrad v Hunedoara. Sídlil v ňom nielen Ján Huňady, otec budúceho uhorského kráľa Mateja Korvína, ale neskôr aj vodcovia stavovských povstaní Gabriel Betlen a Imrich Tököly.

Po dlhšom čase sa nám opäť podarilo vycestovať za hranice a znovu tak aspoň na pár dní privoňať k cudzine. Zamierili sme si to rovno na Balkán, priamo do srdca Rumunska, ktorým je históriou popretkávané Sedmohradsko.
Mesto Deva je našou prvou zastávkou a keďže počasie i únava po ceste nám bránia naplno si vychutnať jeho krásy, návštevu blízkej pevnosti i Korvínovho hradu Hunedoara si nechávame na zajtra.

Tak už sme sa plavili po rieke Dunaj, splavovali sme Dunajec i Malý Dunaj, Baťov kanál, Oravskú priehradu aj Liptovskú Maru. Dnes nadišiel čas preskúmať aj vody východoslovenské ⛴️.
Výletná plavba po rieke Bodrog, ktorá ako jedna z mála nemá prameň ale vzniká sútokom riek Ondava a Latorica, sídelný hrad rodu Rákozcy v Sarospataku (Blatný Potok) a vínna pivnica s ochutnávkou pravých tokajských vín 🥂 Nedeľný výletík "se vším všudy" 👌

Jesenná turistika býva zo všetkých ročných období snáď najkrajšia. Do žiarivých farieb odetá príroda, ešte stále hrejúce slnko, ranné inverzie a... hmla... Dnes sa táto biela dáma s nepriehľadným plášťom rozhodla, že sa stane našou spoločníčkou. Dovalila sa ku nám nevedno odkiaľ a namiesto krátkeho pozdravu nás sprevádzala celým hrebeňom Nízkych Tatier. Skrátka sa tak rozhodla a nám nezostávalo nič iné iba ju akceptovať. Hmla, rovnako ako vietor, či dážď sú súčasťou prírody a správny turista ich ocení rovnako ako dokonalú modrú oblohu.

Aj keď je Slovenský raj po Pieninách rozlohou našim druhým najmenším národným parkom, nachádza sa v ňom neuveriteľných 268km vyznačených turistických trás. Tie vedú 14-timi dolinami a roklinami, ktoré zdobí desiatka vodopádov. Štyri z nich sa nachádzajú v tiesňave Suchá Belá, ktorou sme si ostatnú sobotu prešli odspodu až po vrch.

Príjemnou súčasťou prehliadok hradov a ich zrúcanín bývajú obvykle komentované sprievody, vďaka ktorým sa o daných objektoch dozvieme mnoho zaujímavého. Ak Vás však namiesto mladého sezónneho brigádnika, ktorý dookola opakuje naučené texty pri každej druhej skupine sprevádza človek, ktorý nielen že dokonale pozná históriu objektu, ale je navyše úzko, najmä citovo spätý s jeho súčasnosťou, zo samotnej prehliadky sa môže stať dokonalý až emocionálny zážitok.
🏰A práve to sa nám stalo uplynulú nedeľu, kedy sa nám neplánovanou zhodou okolností podarilo stretnúť dokonca až dvoch ľudí, ktorých majú k týmto historickým pamiatkam doslova vrúcny vzťah.
🏰Najprv to bola mladá dobrovoľníčka z Rádu sv. Kataríny,ktorá nás previedla 6-poschodovou vežou schátraného kostola Katarínka, ktorý spolu s kláštorom patril františkánom a zároveň pútavo rozprávala o tábore plnom mladých ľudí, ktorí tu žijú podľa prísnej regule františkánov, bez výdobytkov súčasnej civilizácie s hlavných cieľom pracovať na záchrane ruinálneho vzhľadu a atmosféry oboch zrúcanín.
🏰O pár kilometrov ďalej v predbrání hradu Dobrá Voda stretávame jeho správcu pána Martina Slezáka, ktorý sa rovnako ako dobrovoľníci z Katarínky stará o zachovanie poškodených hradieb. Sťaby náš sprievodca nás prevádza ruinami hradu a popri opisovaní jeho histórie nám zanietene ukazuje detaily, ktoré nemáte šancu si pri samostatnej prehliadke všimnúť. Tu bola kedysi brána, tu prevét, tu stredoveká kúpeľňa... Tu pracujeme na dokončení múru, tu zasa staviame lešenie pre obnovenie hradnej kaplnky... ukazuje a pritom vysvetľuje jeho každodenný boj zvádzajúci s byrokraciou úradov, ktorá komplikuje samotnú obnovu. Z dvadsiatich minút prehliadky sa tak nevdojak stáva hodina, počas ktorej máte pocit, že hrad býval či je jeho domovom, ktorý ako každý z nás ten svoj miluje a stará sa oň. Rozdiel však je, že on to robí pre nás všetkých a pre naše ďalšie generácie. Ďakujeme 🙏

O tom, že Roháče, ktoré sú súčasťou celku Západných Tatier sú považované za jedny z najkrajších hôr na Slovensku niet žiadnych pochýb. Tento rok sme ich navštívili už po druhýkrát. V lete keď sme absolvovali turistický okruh Roháčskymi plesami, napriek ich kráse a malebnosti, čoraz častejšie sme hlavy dvíhali smerom hore. Na hladine priezračnej vody plies sa totiž odrážali skalné masívy okolo stojacich vysokých a štíhlych štítov, každý nesúci svoje meno. Prešlo pár mesiacov a my sme sa na Roháče vrátili, aby sme okúsili výhľady z výšky jedného z roháčskych velikánov. Stavili sme na Volovec a vybrali sme naozaj dobre. Lúčnatý kopčisko, pokrytý farebnými vresmi, v ktorých sa ukrývali tmavomodré čučoriedky a červené brusnice, okolité hole žiariace farbami už prichádzajúcej jesene a napokon samotné dychberúce výhľady zo samotného vrcholu vo výške 2063 m.n.m. Milión päť fotiek v telefóne, ktoré ani náhodou nedokážu zachytiť to čo ľudské oko dokáže vidieť a duša precítiť. Nadšenie, radosť a eufóriu.

Nad riekou Váh DOVYSOKA vypína sa perla medzi stredovekými hradmi - Strečno. A z jeho veže uprostred hradieb DOŠIROKA otvorené výhľady. Pod nami rieka, v diaľke dedinky a ešte vyššie rozhľadňa. Špicák bude náš ďalší cieľ. Veru DOĎALEKA z neho vidno. DOKONCA až na Lietavský hrad, ktorý sme poctili návštevou toť pred týždňom. Skalný budzogáň v sedle Pod Kojšovou a ďalšie dve sedlá Javorina a Rakytie po ceste. DOZELENA sfarbené Asfaltové jazero a DORUŽOVA žiariace naše líca. Mávame Ti čoskoro DOVIDENIA Malá Fatra.

Pätnásť ľudí na zájazde = pätnásť odlišných predstáv o jeho priebehu s rovnakým počtom vlastných očakávaní. Pre nás však nič, čo by sa nedalo splniť. Stačí skupinu rozložiť na menšie, naplánovať individuálny program a celé to logisticky zabezpečiť. Výsledkom je absolvovanie troch rôznych aktivít súbežne: splav na plti, raftovanie na Dunajci a turistický prechod Haligovskými skalami. Posledný deň v Pieninách sme teda zavŕšili max. uspokojivo - splnenými očakávaniami všetkých pätnástich ľudí.

Ak počasie s vami práve nehrá hru na pekné výhľady, príde čas na tzv. mokrý program 😊. A tak namiesto zablatených turistických chodníkov sme dnes brázdili chodníky kamenné, vedúce na hrady, zámky a múzeá. Nakoniec sme boli za to nepriaznivé počasie celkom vďační. Spoznali sme totiž ďalšie zaujímavé miesta, ktoré by sme inak úplne obišli. A to by bola naozaj škoda.

Cestou do nášho rozlohou najmenšieho a zároveň druhého najstaršieho NP povinná zastávka na Spiši. Pamiatky UNESCO jednu po druhej berieme útokom, všemožne sa snažiac vyhýbať dažďovým kvapkám. Obloha sa farbí do odtieňov tmavomodrej a dažďu sa už doslova hompáľajú nohy. Ale všetko s prehľadom stíhame. Túru, pamiatky i chutný neskorý obed na kolibe.

Jedným z rajov na Zemi, a to doslovne, je náš Slovenský raj. Svoje pomenovanie si určite zaslúži, pretože návštevník, či už prechádza roklinami alebo len klasickými turistickými chodníkmi, tento pocit určite nadobudne. Rovnako ako my, ktorí sme po dva dni tieto rajské miesta navštívili. Keďže uprostred letnej sezóny býva návštevnosť tohto národného parku najvyššia, rozhodli sme sa prejsť sa menej frekventovanou, o nič menej však atraktívnou trasou.
Po tom, čo sme na Tomášovskom výhľade strávili pár chvíľ pózovaním na jeho plošine, Prielomom Hornádu v jeho východnej a strednej časti sme sa napojili na Kláštornú roklinu. Tá nás cez rebríky a stupačky priviedla na Kláštorisko, ktoré je turistickým centrom a akousi križovatkou viacerých trás. Nakoniec nasledoval už len zostup a návrat do Čingova ponad Biely potok, ktorému meno dali určite snehovo biele potočniaky.

Na východe vraj nič nie je 🙉. Nad týmto premúdrelým konštatovaním sa vždy pousmejeme, keď východ našej krajiny z času na čas navštívime. A že je tam toho dosť, o tom niet žiadnych pochýb. A to sa ani nemusíme namáhať s hľadaním. Takmer na jednom mieste v okolí 10km stihneme navštíviť napríklad najzachovalejšiu hradnú zrúcaninu Zborov, promenádu svetoznámych Bardejovských kúpeľov, či historický Bardejov. Takže odporúčam pred unáhlenými vyjadreniami radšej doširoka otvoriť oči a vnímať.

Malý Slovenský raj. Aj také pomenovanie si vyslúžil Lačnovský kaňon, nachádzajúci sa medzi maličkými dedinkami Lipovce a Lačnov na východe našej krajiny. Lipovský potok pretekajúci kaňonom zíval prázdnotou, čo bola predzvesť na vodu skúpych tunajších vodopádov. A tak suchou nohou sa nám podarilo zdolať nielen lavičky, kamenné zrázy či úzke priechody, ale i Vrátnicu či Komín. Nech Vás názvy nemýlia. Vrátnicou sa tu nazýva obrovské skalné okno a Komínom zas 18 metrov dlhá jaskyňa. Táto nás síce ďalej ako na pár metrov ďalej nevpustila, za to v tej neďalekej s desivým menom Zlá diera sme si prišli na svoje. Tak či tak, výlet sa vydaril aj napriek tomu, že povestnú lačnovskú záhadu v podobe narušeného geomagnetického poľa sa nám uzrieť nepodarilo, a to sme si išli oči vyočiť. Asi to bude naozaj iba očný klam, ktorý nás oklamať skrátka nedokázal.

Včerajší výlet začínal a aj končil poriadnou búrkou. Pred tou raňajšou sme sa schovali poriadne hlboko. Až do jaskyne. Konkrétne do Gombaseckej, zaradenej ako väčšina jaskýň v Slovenskom krase do zoznamu UNESCO.
Nebo, ktoré sa medzitým do modra rozjasnilo nám dalo znamenie bezpečne vyraziť pešo smerom ku ďalšej jaskyni menom Silická ľadnica. Prístupná je síce iba ku vchodu, za to je najnižšie položenou ľadovou jaskyňou nielen na Slovensku ale i v Európe.
Povzbudení oblohou už bez jediného mráčika pokračujeme v našom programe a turistiku vymeníme za kultúru v podobe návštevy slovenského Taj Mahál-u. Luxusne vyzdobený interiér hrobky Andrássyovcov a ešte pútavejší výklad romantického príbehu jej majiteľov nás vskutku dojíma, ale to je už čas presunúť sa do Krásnohorského Podhradia. Bohužiaľ, na hrad Krásna Hôrka sa vraj dostaneme až niekedy koncom roka 2023, takže si musíme vystačiť aj s kaštieľom Betliar a jeho priľahlým parkom.
Dažďové kvapky z podvečernej búrky už sledujeme iba spoza okien autobusu vezúceho nás späť domov.

Riaba skala, Rabia skala alebo Jarabá skala. Máloktorý kopec sa môže pochváliť naraz tromi menami ako ten, ktorý je tretím najvyšším vrchom Polonín. Vedie ku nemu strmý chodník začínajúci v Novej Sedlici, najvýchodnejšie položenej dedinke na Slovensku.
Dostatočne spotených nás na vrchole privítala zlovestná hmla a skôr ako nám pár sladkých čučoriedok stihlo na modro zafarbiť jazyk, nevedno kam sa podela.
Mokré tričká sme vymenili za suché a poďho hrebeňom poľsko-slovenských hraníc smer Ďurkovec, mimochodom v poradí štvrtý najvyšší vrch tunajších Bukovských vrchov.
"Dzieň dobry", počujeme hlasy za našimi chrbtami. To nás už predbiehajú poľskí turisti mieriaci do rodnej Wetliny. Ich rýchlym krokom sa veru nedáme zviesť, treba sa nám vrátiť dolu, najlepšie niekde na slovenskú stranu. Tu v maličkej dedinke Runina, kde vám na pozdrav inak ako po rusínsky neodzdravia, čaká náš štvorkolesový tátoš. Ruksaky putujú do jeho kufra a naše zdravo unavené telá usádzame do sedadiel. Iba sa nám to zdá alebo sú naozaj o čosi mäkšie ako boli ráno pred túrou?

Vodná nádrž Starina je najväčšou zásobárňou pitnej vody nielen na Slovensku ale i v strednej Európe. Svoje meno dostala po jednej zo siedmich zatopených obcí a jej krásu sme si mohli opäť po roku vychutnať z vyhliadky v prírodnej rezervácii Gazdoráň. No a našli sme si čas aj na krátke putovanie cerkvami - drevenými kostolíkmi patriacimi grécko-katolíckej či pravoslávnej cirkvi. Ten v Ruskom Potoku je pravoslávny a zasvätený sv. Archanjelovi Michalovi.

Vybrať sa do Polonín a nevyšlapať si na Kremenec, ktorý je ich najvyšším vrchom by bolo poriadnou chybou. Najmä keď sa na ňom nachádza trojmedzie spájajúce Slovensko s Poľskom a Ukrajinou. Keďže je jeho vrchol zalesnený, po výhľady sme si museli zájsť až na poľské Bieszczady. A tak sme dnes bez akýchkoľvek nezmyselných obmedzení prekonali nielen hranice štátne, ale takmer i hranice svojich síl 😉

Rok sa s rokom zišiel a my sme sa opäť vrátili do Polonín, národného parku nesúceho také superlatívy akými sú: najmenej navštevovaný, najvzdialenejší, najdivokejší a s najtmavšou oblohou vďaka absencii svetelného smogu. Ako pred rokom, tak aj dnes sme začali naše turistické putovanie v CHKO Vihorlat pri Morskom oku s výstupom na pôsobivé vyhliadky v prírodnej rezervácii Sninský kameň.

Liptov si nás svojou malebnou prírodou a očarujúcimi scenériami podmaňuje stále viac a viac pri každej jednej našej návšteve. Preto sa sem radi vraciame a preskúmavame jeho okolie kúsok po kúsku. Aby sme vedeli odkiaľ a kam sme sa to dnes na katamaráne plavili, vystúpali sme na neďaleký vrchol Čerenovej. A razom sme mali výhľad sťaby Jánošík, ktorý tu kedysi podľa názvu vyhliadkovej skaly jedával. A nielen on sa mohol kochať nadherou okolia. Dávno pradávno to boli i Kelti, ktorí si tu na tomto území založili svoje hradisko. Svedčia o tom vykopávky a archeológmi zrekonštruované obydlia sústredené v archeoskanzene Havránok. Nuž Liptov učaruje snáď každému bez ohľadu na to, v ktorom storočí či tisícročí žije 😉

Tam kde končí Dolina Zeleného plesa rozprestiera sa najtyrkysovejšie z tatranských plies Zelené pleso a nad ním stojí Chata pri Zelenom plese. Veľkú námahu s vymýšľaním názvov si tu veľmi nedali, aj keď chata v minulosti niesla meno Brnčalka. Dodnes sa nájdu turisti, ktorí ju inak ani nenazvú. Meno nesie po Albertovi Brnčalovi, predsedovi Slovenského horolezeckého zväzu, ktorému v roku 1950 neďaleko týčiaca sa Jastrabia veža vzala život.

Kedysi dávno bol na Jastrabej veži uložený drahokam, ktorý chcel istý mládenec podarovať svojej milej. Vyliezol hore a keď ho už takmer mal, skala sa zatriasla a on spadol do plesa aj s drahokamom. Odvtedy je Zelené pleso zelené. Toľko hovorí legenda o najkrajšom tatranskom plese. Nech už je pravda akákoľvek, isté je, že pohľad naň je vskutku očarujúci rovnako tak ako na tatranské štíty, ktoré ho obklopujú.

Množstvo pieskovcových skál, ktoré sa v okolí Kokořínska nachádza síce nie sú vhodné pre skalolezcov, za to sú vhodným objektom pre miestnych umelcov. Jednym z nich bol aj Václav Levý, sochár žijúci v 19.storočí, ktorý je dodnes považovaný za tvorcu najväčších sôch na voľnom priestranstve. V malom lesíku na trase dlhej sotva 4 km sme ich našli niekoľko. Had, Sfinga, Harfenice a Čertovy hlavy boli príjemnou bodkou na záver nasej túlačky za krásami Kokořínska.

Názov prírodnej rezervácie Kokořínský důl dáva tušiť, že naše turistické chodníky dnes viedli viac údolím ako hrebeňom. Žltá značka v Planém dolu nás bezpečne viedla vyšľapaným chodníkom, tu doprava, vzápätí zas doľava. A za každou zákrutou nás čakalo vždy nejaké prekvapenie v podobe vápencového skaliska, či rovno skalísk s typickými vyhĺbenými jamkami (voštinami) po celom ich obvode.
A keď sa nám po nekonečnom zvŕtaní sa pomedzi skaly zachcelo už aj nejakých výhľadov, zamierili sme si to rovno na tie najvyššie. Našli sme ich v podobe hradov Houska a neďalekého Bezdězu. Odtiaľ už iba na skok k Máchovmu jezeru, dovolenkového raja našich českých bratov.

Krajina pieskovcových skál, borovicových lesov, kľukatiacich sa údolí a mohutných kopcov, krajina malebná, hodná slov básnika, či obrazov maliara. Karel Hynek Mácha i Antonín Mánes milovali tento kraj. A veru, mali aj prečo.
Túto turisticky zaujímavú oblasť CHKO Kokořinsko a Máchův kraj sme túžili navštíviť už dávnejšie a hneď ako sa nám naskytla prvá príležitosť, vyrazili sme. Prišiel čas všetky teoreticky naštudované turistické trasy zrealizovať v praxi. Tou prvou dnešnou bola Cinibulkova stezka vedúca zaujímavým skalným mestečkom s pútavými Pokličkami a s čerešničkou na záver – gotickým hradom Kokořín. Krajšie romantické bývanie si princezná so zlatou hviezdou na čele vybrať ani nemohla.

Tak ako hrad Devín stráži rieku Moravu vlievajúcu sa do Dunaja, tak Mělnický zámek dohliada na rieku Vltavu, ktorá končí svoju 430km dlhú púť v rieke Labe. Mělník je v poradí ďalším kráľovským mestom, ktoré sa okrem iného pýši najstaršou vinohradníckou históriou. Už sám kráľ Karol IV. sem z Burgundska priviezol prvú révu a odvtedy sa tu pestujú kvalitné odrody hrozna a vyrába kvalitné víno. Historické námestie a jeho klenby sa nápadne podobajú tým, ktoré sme mohli vidieť v sérii filmov o Básnikoch 😉

Kutnú Horu som si odjakživa spájala so známou kostnicou, v ktorej sú do rôznych obrazcov poukladané kosti a lebky 40-tich tisícok ľudí. Na mesto s takmer 800-ročnou históriou by to však bolo veru málo. Bývalé kráľovské mesto bolo vďaka ťažbe striebra najbohatším mestom Českého kráľovstva a keby sa nebol Karol IV. rozhodol usadiť práve v Prahe, Kutná Hora by dnes bola hlavným mestom Česka. Strieborný klenot ale i mesto dvoch katedrál. Tak Kutnú Horu nazývajú domáci. Okrem historických budov a kostolov barokovo prečačkaných tu prekvapivo nájdeme aj ulicu Kremnickú. Niet sa čo čudovať. Kremnica je totiž jej partnerským mestom. A kremničania určite potvrdia že jedna z ulíc ich mesta nesie názov Kutnohorská.

Kým sa z maličkej osady Villa Cassa stalo mestečko Cassovia a neskôr metropola východného Slovenska Košice, ubehlo takmer 800 rokov. Dnes sú Košice druhým najväčším mestom na Slovensku. Hlavné námestie, ktoré je najväčšou mestskou pamiatkovou rezerváciou u nás zdobia paláce nesúce mená svojich zámožných majiteľov, meštianske domy, kostoly viacerých vierovyznaní a množstvo terás. Dóm sv. Alžbety, ťažko prehliadnuteľný vďaka svojej monumentalite a prekrásnej gotickej výzdobe a napokon k námestiu neodmysliteľne patriace fontány. Jedna spievajúca, druhá ozdobená znameniami zverokruhu. Stačí vraj iba pohladkať to svoje, vysloviť želanie a silno veriť že sa splní 🙏

Keď sa rozhodnete zdolať nejakú vrcholovku v podobe výstupu na niektorý z najvyšších štítov, nemusíte byť hneď turista-sval(ista), či turista-extrém(ista). Vec je istá, lanovky nám pomôžu dostať sa na vrchol pohodlnejšie, ušetria kopec času a hlavne síl, ktoré môžme využiť na ďalšom pochode hrebeňom. Presne tak ako na dnešnej hrebeňovke z Chopku na najvyšší vrch Nízkych Tatier, ktorým je Ďumbier. Minimálne prevýšenie na kamennom chodníku bezpečne vedúcom vo výške 2000m.n.m časťou Cesty hrdinov SNP s dokonalými výhľadmi a na záver chutné pivko na Štefáničke. "Dvadcka" za lanovku za to rozhodne stála.

Po Kysuckých Beskydách, ktorými prechod sme absolvovali zhruba pred mesiacom prišli na rad aj susedné Moravsko-sliezske Beskydy. Hrebeňovka pohorím Javorníky viedla striedavo lesom i lúkami, raz českou, raz slovenskou stranou štátnej hranice priamo na vrchol Veľkého Javorníka. Pod vyhliadkou Stratenec nás štedrá spŕška dažďa trochu zdržala, aby nás po krátkej pauze na Malom Javorníku opäť dobehla v skicentre Kohútka. Ale to sme si už (ako býva zvykom na záver každej túry) s veľkou chuťou nadeľovali sústa z tradičného boruvkového knedlíku na horskej chate Portáš.

Banskobystrický kraj je so susedným Košickým poprepájaný hustou sieťou ciest. Nie sú to však iba cesty, ktoré spájajú tieto dva slovenské kraje. Slavošovský tunel vybudovaný ako jedna zo štyroch tzv. Gemerských spojok bol vybudovaný počas II. sv.vojny. Aj ked ním žiadny vlak od tých čias neprešiel, dnes sa pýši prvenstvom najdlhšieho cyklotunelu v Strednej Európe. My sme ním prešli dnes na pešo, v úplnej tme a tichu, svietiac si na cestu čelovkami a baterkami. Takmer trištvrte hodiny pochodu v podzemí v nás namiesto strachu naopak vyvolávalo pocity vzrušenia z niečoho nového a nepoznaného. Škoda že región Gemeru dostatočne nevyužíva svoj potenciál na rozvoj cestovného ruchu. Pritom okrem množstva jaskýň, ktorými je obdarený má čo ponúknuť aj náročnejším turistom vyhľadávajúcim tak zaujímavé miesta, akým je trebárs aj Slavošovský tunel.

Vďaka postupnému uvoľňovaniu obmedzení na hraniciach so susednými štátmi, môžme aj my pomaly ale isto obnovovať naše zahraničné výlety. Aj keď do Rakúska zvykneme chodiť najmä za turistikou, dnes prišiel rad na poznávačku. Tak či tak, menšiu túru sme si aj tak neodpustili 😉. Údolie Wachau, ktorým sa tiahne rieka Dunaj je okrem na husto vysadenych viníc posiate i hradmi, z ktorých výhľady sú jedinečné. Kláštor benediktinov v Melku, hrad Dürnstein a historické mestečko Krems. Na krokomeroch nám svieti 12,7km. Ja to tvrdím stále: odmysliac si prevýšenie, poznávací zájazd sa nachodenými km kedykoľvek vyrovná tomu turistickému.

Uplynulý víkend sme mohli vďaka slnečnému počasiu využiť aj na jednu z vysokohorských túr. Vybrali sme si Roháče, najmalebnejšiu časť Západných Tatier.
Na Volovec, Ostrý Roháč, Plačlivé či Baníkov sme síce nevystúpali, o to viac sme si vychutnali nádherné Roháčske plesá tesne pod nimi. Štyri plesá, kaskádovito uložené v rôznych nadmorských výškach s vodou čistou a priezračnou, okolo ktorých bola ešte stále hrubá snehová pokrývka. Žiara slnka cez prísne štíty nad nami, biely sneh a modrá voda, divoké kačky a hukot vodopádu. Dokonalá idylka, ktorá v človeku dokáže vyvolať harmóniu, pokoj a lásku k životu.

Čo ženie ľudí na vrcholy hôr? Túžba prekonať samých seba alebo skôr iba vychutnanie si jedinečných výhľadov z výšok, ktoré za bežných okolností nemáte šancu uvidieť? Alebo oboje ruka v ruke?
Nech už je to tak či tak, jeden z horských vrcholov sme zdolali aj včera. Na Kráľovu hoľu (1948m) vedie niekoľko prístupových trás. Tými najfrekventovanejšími sú výstupy zo Šumiaca a Telgártu kvôli možnosti okružnej túry. My, vďaka nášmu autobusu sme si mohli dovoliť spraviť túru prechodovú z Liptovskej Tepličky a prejsť tak doslova tromi chotármi Slovenska, z Liptova cez hrebeň Nízkych Tatier až na Horehronie.
Turistika je skrátka životný štýl a mňa veľmi teší, že z roka na rok a z týždňa na týždeň sa ku nám pridávajú nadšenci, ktorí rovnako ako my podľahli čaru horskej prírody.

To, že je Liptov najmalebnejším kútom našej krajiny sme vedeli už dávno. Nám stačil iba jeden deň na to, aby sme sa opäť presvedčili o pravdivosti tohto tvrdenia.
Liptovský hrad, ktorého hradby stoja najvyššie zo všetkých hradov na Slovensku nám ponúkol jasné dôkazy o tom, že liptovské lazy s okolitými tatranskými štítmi tvoria dokonalú symbiózu živej a neživej prírody. A tej sme si veru užili v ten deň hneď niekoľko. Dokonalé závoje padajúcej vody Lučanského vodopádu, kúpeľ v prírodnom jazierku Kalameny a sotva týždňové teliatka pijúce mliečko z maxi cumľov, ktoré v ženskej časti našej skupiny vyvolávali materinské city. To môžte zažiť iba na farme Agro Racio v Ľubele, kde vás po krátkej exkurzii pohostia vynikajúcim čerstvo vyrobeným kravskym syrom. A k Liptovu neodmysliteľne patria aj architektonické skvosty. Jeden sme našli v dedinke Svätý Kríž v podobe najväčšieho dreveného artikulárneho kostola na Slovensku. To že sa doňho zmestí 5000 návštevníkov sme sa presvedčili, keď sme doň vstúpili.
Na začiatku som písala, že na návštevu Liptova nám stačil iba jeden. Opravujem, nestačil. Veľmi radi sa sem opäť vrátime a určite už čoskoro.

V Starom Smokovci to dnes ráno vyzeralo beznádejne. Čiernym oblakom nad nami sa zrazu zachcelo vyliať snáď všetok svoj obsah priamo na nás. Verili sme však priaznivým predpovediam a nenechali sa odradiť od vidiny pekného výletu. A tak sme z nášho autobusu načas urobili pojazdné kino. Oprášili sme náš dlho nepoužívaný televízor a sotva stihlo ukrojiť 20 minút z Obecnej školy, bolo po daždi. Cestou na Hrebienok nám na hlave pristane ešte pár posledných zablúdených kvapiek, ale to sa už tešíme s líškou Eliškou na chodníku ku Zamke. Pri Reinerke nás okrem chatára Petrasa víta aj jelenica Nina. Po zlom počasí už niet ani stopy, len sem tam očami dvíhame posledný obláčik hmly nad Lomničákom. Studenovodské vodopády nám na rozlúčku zaspievajú svoje hlučné árie a my spokojne môžeme odísť späť domov.

Tak sme sa opäť po dlhom čase vrátili do Tatier. Našu pravidelnú každoročnú zimnú turistiku Hrebienok-Ľadový dom-Reinerka sme tentokrat vymenili za jarnú verziu. Zo zimnej parády tu ešte stále zostal stáť Ľadový dóm, verne čakajúci na svojich návštevníkov - navrátilcov, ktorí budú môcť ešte pár posledných dní obdivovať do ľadu vytesanú krásu mesiace udržiavanú pod chladiacim stanom. Po snehu vonku už ani stopy, iba pocukrované okolité štíty Lomničáku, Pyšného a Slavkovského štítu nie a nie sa so zimou rozlúčiť. Zato vodopády Studeného potoka, v zime spiace pod hrubou snehovou perinou práve na jar spúšťajú svoj úchvatný koncert. Skrátka Tatry sú úžasné v každom ročnom období.

Našim dnešným plánom bolo prejsť skalné hrady Cerovej vrchoviny nachádzajúce sa v regióne Novohrad. A sčasti sa nám to aj podarilo. Pozostatky hradu Hajnáčka týčiaceho sa na vysokom vulkanickom brale boli neprehliadnuteľné. Išli sme si však oči vyočiť aby sme našli v poradí druhý hrad, ktorým bol Pohanský hrad. Márna snaha. Hrad tu nikdy nestál a tak by sa aj názov mohol zdať byť mätúci, ak by sme nepoznali všetky súvislosti. Pohanským hradom sa nazýva národná prírodná rezervácia v podobe súvislej stolovej hory vytvorenej z vyvreniny čadiča a bazaltu. Zároveň je aj najvyšším vrchom Cerovej vrchoviny. Pred 3500 rokmi tu útočisko našli prví obyvatelia našej krajiny Kelti a neskôr aj Slovania, ktorí si tu vybudovali svoje hradisko. A keďže sa tu po nich našlo množstvo pohanských oltárov a obetísk, miesto dostalo príznačné pomenovanie.

Kysucké Beskydy sú snáď najmenej navštevovaným turistickým regiónom na Slovensku, odmysliac si hustú sieť lyžiarskych vlekov. Možno je to tým, že je dosť "od ruky" vzhľadom na jeho polohu hraničiacu na severe s Poľskom a na západe s Českom. Každopádne, absenciu turistov sme iba uvítali. Mohli sme si tak v kľude bez akýchkoľvek davov vychutnať nádhernú hrebeňovku z Oščadnice cez najvyšší vrch Veľkú Raču s výhľadmi na celý hrebeň Krivánskej Fatry, Stoh, Veľký a Malý Rozsutec, Choč a poľské Pilsko. A počasie? Predpovedaný dážď nás zastihol až na terase kaviarne pred orlojom v Starej Bystrici.