Rekreačné stredisko Hrabiny v blízkosti Novej Bane poznám pravdupovediac iba vďaka mojej práci. Máme tu totiž školiace stredisko a organizujú sa tu každomesačné porady. Vždy keď som na takú jednu mierila, sľubovala som si, že raz si toto turisticky zaujímavé okolie prejdem na pešo a spoznám ho bližšie. No a túto sobotu sa naskytla skvelá príležitosť sľub dodržať.
Túru sme poňali sťaby dámsku jazdu. Do auta nás ráno nasadalo päť žienok zababúšených až po krk v teplých už zimných bundách. Niet divu, veď posledný novembrový týždeň už ortuť na teplomere ráno čo ráno balansovala na nulovej hodnote.
Prechádzame Novou Baňou, za ňou miestnou časťou Štále a auto zaparkujeme tesne pod odbočkou na Kostivrch. Vyberieme sa smerom ku nemu, ale po chvíli odbočíme doľava na prvý majer s rovnomenným názvom Majer. Víta nás zopár jednoduchých domčekov, pred ktorými stoja autá s bratislavskými ŠPZ. Po úzkej cestičke lemujúcej predzáhradky domov sa dostávame na rozľahlú lúku, ktorá sa strieda s lesom. Všade navôkol už cítiť prichádzajúcu zimu. Pod nohami nám praská nielen ľad, ktorý zamrzol v mláčkach, ale aj pôda rozrytá diviakmi.
Po pár prejdených kilometroch sa opäť dostávame k budovám, tentokrát už viditeľne opusteným. Napriek tomu, že sme v osade o štyroch domoch nevideli živú dušu, záclonky na maličkých okienkach svedčili o tom, že v lete je tomu inak. Na okraji záhrady jedného z domčekov sme rozbalili svoje desiate a pochlipkávali horúci čaj z našich termosiek. Spoločnosť nám robilo mrazivé ticho a dookola stojace jablone. Na bezlistých konároch zostalo ešte zopár žltých jabĺčok, ktoré na nich žiarili sťaby ozdobné gule na vianočnom stromčeku.
Nasleduje krátka chôdza po poľnej ceste a scenár sa znovu opakuje. Pred nami sa rozprestiera ďalšia osada, v ktorej domčeky s dymiacimi komínmi dávajú tušiť prítomnosť domácich. Intuitívne sme zaklopali na jedny z dverí pýtajúc sa na cestu. Pohybovali sme sa totiž mimo značiek a bez smerovníkov. Aby sme sa iba tak bezcieľne netúlali, poslúžila nám pribalená turistická navigácia a u niektorých z nás aj vyvinutý zmysel pre orientáciu.
Milý starší pán, ktorého sme práve vyrušili pri typicky dedinskej činnosti v tomto období , pri zabíjačke nám prezradil, že sme sa ocitli v osade Oslanovci. Trpezlivo nám vysvetlil trasu, ktorou sa dostaneme k nášmu zaparkovanému autu, používajúc pri tom hovorový dialekt typický pre túto oblasť. Zrejme sme sa tvárili dosť nechápavo, pretože sa na kúsok cesty vybral s nami. A možno sme mu boli iba sympatické. Skôr ako sa rozlúčime, stihne nám ešte stojac na vyhliadkovom kopci nad osadou, ukázať blízke dedinky Župkov a Brod pri Horných Hámrach. Pri pohľade smerom hore sme v diaľke zbadali vypínajúci sa vrchol Vtáčnika.
Cesta sa začala nebezpečne krútiť opačným smerom, preto sme ho včas zmenili a vybrali sa strmým kopcom smerom na horizont. Konečne sme sa trošku zahriali, lebo doteraz to bola iba prechádzka a tá nám nestačila rozprúdiť krv tak, aby sme nepociťovali zimu na končekoch prstov.
K zaparkovanému autu sme sa dostali už bez menších blúdení, míňajúc poslednú usadlosť. Celkovo sme ich prešli štyri: Majer, Korínovci, Oslanovci a Horný Pajer. Keby sme sa nerozhodli odbočiť skôr ako sme mali, prechádzali by sme aj osadou Dolný Pajer. Každá z osád mala svoje čaro. Jednoduché domčeky bez prehnaných fasád, kde tu s drevenými prístavbami, pred nimi naukladané čerstvo narúbané voňavé drevo na kúrenie. Obďaleč každej usadlosti poorané role a stohy zazimovaného sena. Za plotmi a aj pred nimi odstavené jednoduché hospodárske náčinie rôzneho druhu, ktoré si určite pamätá časy roľníckych tradícií, ktoré prechovávali naše prastaré generácie. Štekot strážnych psov bol už len povestnou bodkou za dokonalou atmosférou lazov tak vzdialených od mestskej džungle. Tí ľudia, ktorí príbytky dodnes užívajú vedia čo robia. Jednoducho našli útočisko od zhonu v mestách, ktorý tu akosi nemá miesto. Čas sa tu pomyselne zastavil a umožňuje naplno prežiť pohodu a tak potrebný vnútorný pokoj. Čo na tom, že častokrát v nehostinných podmienkach a pri tvrdej práci na poliach.
Domov prichádzame zdravo vymrznuté, napriek tomu hrdé na to, že sme prvýkrát zvládli túru bez nášho osvedčeného mužského sprievodu, trúfnuc si dokonca na pohyb po teréne bez značených trás.