Pôvodne to mala to byť iba ľahká túra pohorím Tribeč s výstupom na dominantný vysielač nad Nitrou – Zobor. Za normálnych podmienok, myslím tie poveternostné, by bola ľahká, nám ju však sťažilo neúnavne žiariace slnko, ktoré dokázalo teplotu vzduchu vyšplhať až ku 35 stupňom. Niežeby sme to dopredu nevedeli, veď počasie sa za posledné týždne vôbec nemenilo, predpokladali sme však, že prechod lesom túto teplotu stiahne.
Výstup na Zobor sme si sľubovali zakaždým, keď sme diaľnicou míňali Nitru. Čo nás lákalo najviac, bol 64 metrov vysoký vysielač, ktorý svojim pyramídovým tvarom pozýva na výhľady na celú Podunajskú nížinu. Uznajte, tomu sa odolať nedalo. A preto sme aj s nadšením prijali ponuku na túru, ktorú organizoval Ľubošov brat Jirko.
Slovo dalo slovo a šiesti nadšenci – my dvaja, Jirko, Zuzka, Veronika a Braňo vystupujeme z auta v meste Žirany, aby sme za zvukov organu z blízkeho kostola (prebiehala v ňom totiž nedeľná omša), nastúpili na červenú značku. Podľa smerovníka nás zavedie ku rázcestiu Pod Dlhou skalou. Pôvodný zámer bol po červenej pokračovať smerom na Žibricu, ale rozhodli sme sa kráčať ďalej po žltej. Toto rozhodnutie sme neskôr veľmi ocenili. Cesta po žltej bola totiž ľahšia, viedla lesom a dokonca nás priviedla aj na prvú vyhliadku. Nachádza sa na malom kopci Hôrka nad dedinkou Podhorany. Dvanásť metrov vysoká vyhliadka so zaujímavým tvarom nás úplne očarila. Aj svojim vzhľadom a aj výhľadom. To, že sa nachádzame už v južnej časti Slovenska, o tom svedčili slovensko-maďarské názvy okolitých geografických bodov, ktoré bolo z vyhliadky možné uvidieť. Keď nám pomaly, ale isto uschli mokré chrbty, bolo na čase pobrať sa ďalej smerom ku nášmu cieľu. Ale ešte predtým si neodpustíme malé bláznovstvá na hojdačkách a šmykľavke, ktoré sa pri vyhliadke nachádzali. V nás dospelých aspoň na chvíľu vyvolali spomienky na bezstarostné detstvo.
Asfalt, po ktorom kráčame v dedinke Podhorany nesála o nič menej tepla ako koľajnice a drevené pražce, na ktoré nás priviedla naša značka. Chrbty máme teda opäť mokré a značka sa tiež akosi znenazdajky vytratila. Ale len na chvíľu. Spoľahlivo nás vedie ďalej, striedavo v tieni cez les a na priamom slnku cez lúky. Osviežujúcim spríjemnením trasy bol prechod cez vinice miestnych vinárov. Na začiatku tejto osady stála kaplnka Sv. Urbana, patróna vinárov s osadenými lavičkami pre modliacich sa za dobrú úrodu. No a potom sme míňali už len vinohrady jeden za druhým. Keďže bol koniec augusta, boli plné šťavnatej úrody a hádam sa domáci nenahnevajú, ak dva strapčeky hrozna zostali v našich dlaniach. Boli tááák medovo sladučké. Mohli sme len skonštatovať, že modlitby boli vyslyšané.
Žltá značka končí pri Meškovom vrchu, kde si dáme spoločnú foto s lákavým výhľadom na Dražovce, nachádzajúce sa pod nami. Nás však láka výhľad smerom hore, kde sa na nás už usmieva zoborský vysielač. Pozbierame teda ešte zvyšky posledných síl, o ktoré nás obralo neúprosné slnko a zdolávame posledné metre smerujúce k samotnému vrcholu. Keď ho konečne dosiahneme, vysielač nám slúži už iba ako vzdialená kulisa pre naše vrcholové fotky.
Pohľadmi sa kocháme na panorámu Nitry pod nami a v blízkom prístrešku sa snažíme dojesť čo-to z našich ruksakových zásob napriek tomu, že v tom teple nám akosi nechutí. Čo sa o smäde nedá ani povedať. Dopíjame posledné dúšky našej trojlitrovej zásoby a hneváme sa na seba, že sme pitné zásoby tak podcenili. Do vrcholovej knihy ešte stihneme zapísať našu návštevu a pomaly sa uberáme červenou značkou k zostupu.
Trasa vedie už viacmenej lesom, v ktorom sa aspoň nachvíľu schováme pred slnečnými lúčmi. Akonáhle však miestami zafúka príjemný vánok, okamžite rozpažíme ruky a za hlasného „áááááno“ vychutnávame to minimum osvieženia, ktorého sa nám dostane.
Po červenej míňame ešte Trojchotár a po pár metroch sa pred nami ako na dlani zjaví utešený kopček menom Žibrica. Utešený bol však len naoko, pretože výstup naň napriek jeho minivýške 617 m.n.m bol hotové peklo. Niet sa ani čo diviť, veď prekonať tých 200 výškových metrov za priameho slnka v teplote do 35 stupňov dalo naozaj zabrať. Ale zvládli sme to, niektorí až na samý vrch, niektorým z nás stačilo zotrvať tesne pod vrcholom. Potrebovali sme aspoň nachvíľu vychladnúť v príjemnom tieni lesa a načerpať ďalšie sily, ktoré nás čakali na zdolanie posledných pár kilometrov do Žirian.
Nasledoval už len prudký zostup k rázcestiu, pri ktorom dostali zabrať hlavne naše kolená. Bol taký prudký, že sme v duchu, ale i nahlas ďakovali, že nebol začiatkom našej túry, lebo šľapať smerom hore by bol riadny zaberák.
Ešte posledné kroky po asfaltke smerujúcej k mestečku Žirany a naše slnkom vyšťavené telá usádzame v najbližšej krčme resp. maďarskej Vendegló. Dehydrovaným telám doprajeme luxus v podobe chladeného čapovaného piva a rovnako aj kofoly.
Aj napriek neskutočne horúcej klíme a tomu, že sme museli vydať zo seba možno aj päťnásobok viac síl pri zdolaní našej takmer 20 km túry, dobrý pocit zo super prežitého dňa so super partiou sa dostavil tiež niekoľkonásobne viac. A o to predsa ide.