Je streda, krátko po 19.00 hod. večer a my – tri kamarátky extrémne túžiace po zážitkoch sa ukladáme do zadných sedadiel autobusu jednej z cestoviek zameraných na poznávacie zájazdy po celej Európe. Postupne pristupujú ďalší a ďalší podobne zmýšľajúci, a keď náš sprievodca privíta posledného nadšenca, dvere autobusu sa zatvoria a výlet s krycím názvom Pod krídlami Mont Blancu sa môže začať
Pod rúškom noci, s ruksakmi naplnenými jedlom, ktoré by podľa nás malo vydržať na najbližšie dva dni (však eurá a franky v peňaženke zaisťujú dobrý pocit, že hladom nezahynieme), mierime smer Mníchov. Kufor autobusu nám vezie tašky nabalené teplými zimnými vecami, veď ideme do Álp do výšky 3800 m.n m., opakovali sme si s pocitom dôležitosti. Po dvoch nočných zastávkach na benzínkach nás automaty oberú o prvé eurá tak, aby sme mohli v pokoji a s prázdnym mechúrom pokračovať v našej tour de Mont Blanc.
Po rýchlo ubehnutej a mierne nekomfortnej nočnej jazde autobusom sa prebúdzame do zahmleného rána už vo Švajčiarsku. Svojim dolámaným kostiam doprajeme úľavu formou prechádzky po historickom mestečku Luzern, ležiaceho na Vierwaldstatterskom jazere. Promenáda po staručkom kaplnkovom moste plnom farebných kvetov visiacich zo zábradlí na oboch stranách nás prinútila vytiahnuť nažhavené zrkadlovky a zvečniť si túto nádheru. V meste sa nachádza aj najstarší barokový kostol Jezuitov vo Švajčiarsku. Po viacerých mojich návštevách Grécka som zvyknutá na to, že v chrámoch je prísne zákazané fotiť (vraj fotenie plaší a vyháňa duše), ale tu o tom nebola žiadna zmienka, a tak sa o tú dušu aj fotilo.
Naše putovanie pokračovalo smerom do vyšších polôh pohoria Jungfrau, kde nás v údolí Bernských Álp začali obkolesovať horské masívy, jeden krajší od druhého. Stúpaním sme sa dostali k zaujímavému prírodnému útvaru – závojovému vodopádu, ktorý padal z výšky 300 metrov. Bola možnosť dostať sa ku nemu úplne blízko, ale nie ako pri väčšine vodopádov smerom k jeho dopadu. Švajčiari chceli byť iní, a tak vybudovali prístupovú trasu vedúcu do tretiny jeho výšky, potom cez skalu a železné schodíky a čuduj sa svete, návštevníci sa ocitnú za vodopádom. Pred očami je záclona nahusto utkaná z kvapiek a prúdov valiacej sa vody. Neuveriteľný spev vodopádu a ešte úžasnejší pohľad. A to bol iba prvý z mnohých ďalších, ktoré nasledovali a ktoré nás rovnako ak nie viac uchvátili.
Čas sa neuveriteľne míňal a nám v ten deň zostal ešte čas na prehliadku dvoch zaujímavých švajčiarskych miest. Vevey a Montreux. V tom prvom dožil svoj život slávny Charlie Chaplin, to druhé miloval a nespočetne krát navštívil Freddie Mercury. Na ich počesť každému z nich v meste postavili sochu v životnej veľkosti, a tak hádajte aký úlovok pribudol do našich foťákov.
Mestečko Vevey je známe aj tým, že je sídlom čokoládového gigantu Nestlé. Jeho krátku návštevu sme využili na promenádu po blízkom brehu známeho Ženevského jazera, ktoré patrí rovnako Švajčiarsku ako aj Francúzsku a zároveň je najväčším jazerom v Alpách. Pohľad naň bol vskutku čarovný a upokojujúci. Promenádu pozdĺž jazera zapĺňali v oboch smeroch domáci a samozrejme návštevníci. Mamičky s kočíkmi, biznismeni s kufríkmi, pouliční predajcovia, ruskí turisti a samozrejme nesmeli chýbať Japonci s fotoaparátmi na šnúrke. Povestnú fontánu na Lac Léman, ako jazero nazývajú domáci sme nemali možnosť vidieť, zato sme si vychutnali pohľad na osem metrov vysokú kovovú vidličku ležérne “zapichnutú” do pokojnej vody v jazere, dielo dvoch francúzskych umelcov.
Montreux je ďalším známym mestom ležiacim na brehu Ženevského jazera. Okrem toho, že tu bolo postavené prvé kasíno vo Švajčiarsku, každoročne sa tu poriada jazzový festival, v minulosti aj za účasti slávneho Ray Charlesa. V Montreux určitý čas pobýval aj Lenin a už spomínaný Freddie Mercury. Svoju vilu tu má aj Bill Gates.
Obidve mestá patria do francúzsky hovoriacej oblasti Švajčiarska a tak na každom kroku bolo počuť útržky známeho ŕŕŕ.
S únavou na tvárach a s “fchrancúzskym” akcentom na perách, ktorý nás naozaj chytil lebo bol zábavný pri vyslovovaní našich slovenských viet, sme sa konečne dostali do hotela v horskom prostredí dedinky Chatel už priamo vo Francúzsku. Únavu premohol hlad a tak sme sa vydali nočnou dedinkou hľadať nejakú reštiku, najlepšie štýlovú a takú ktorá by úplne zapadla do tohto malebného prostredia, nech je čaro dokonalé. A podarilo sa. A čo si objednať z ponuky? No predsa miestnu špecialitu syrové fondue, zohrievané plameňom priamo z horáka na stole. K tomu saláma, olivy, šalát a samozrejme nefalšované francúzske víno. Účet za túto pasiu zverejňovať radšej nebudem 😉
Po večeri výdatnej aj pre naše peňaženky sme zložili osprchované telá do postelí a očiam ktoré nasali za celý deň toľko krásy sme sľubovali ranný pohľad z balkóna na úpätia okolitých majestátnych štítov a pod nimi krásne zelené pasienky plné pasúcich sa kráv. A tak aj bolo.
Druhý deň sa niesol v znamení odvážneho výstupu na Mont Blanc. Aby som nepreháňala, tak nebol to výstup, ale vyvezenie sa lanovkou a nebolo to ani na Mont Blanc, ale iba pod Mont Blanc. Ale znelo by to určite zaujímavejšie 🙂 Aby sme sa dostali do východzieho centra lanovky, museli sme prejsť cez veľmi zaujímavú oblasť nesúcu názov Martigny, kde ako v jednom šíku tiahli sa nekonečné rady viniča, ktoré dotvárali celkovú atmosféru. V údolí mestečko a vôkol neho do kopcov sa tiahnuce vinice. Nádherná scenéria. Ako z pohľadnice.
Mestečko Chamonix kam sme mierili bolo miestom dejiska historicky prvých zimných olympijských hier v roku 1924. Neskôr sa olympiáda konala aj v ďalších blízko ležiacich francúzskych mestách, a to Grenoble v roku 1968 a Albertville v roku 1992.
Chamonix je zároveň aj mestom odkiaľ vychádza lanovka s najvyšším prevýšením 2800 m. Túto vzdialenosť zvládne za 20 minút vrátane jedného prestupu. S jej výstavbou sa začalo už v roku 1905, ale vplyvom historických udalostí, ktoré spomalili jej budovanie bola do prevádzky spustená až v roku 1955. Každú hodinu lanovka prepraví 680 osôb v prvom úseku a 500 osôb až na samý vrchol Aiguille du Midi.
A tak stojíme v rade s lístkom v rukách, ktorého kúpa stála nemalé peniaze. Vyčítavé myšlienky ma držali však iba do chvíle, kým som nenastúpila do lanovky spolu s ďalšími 79-timi nadšencami rôznych národností, ktorí bažia dostať sa čo najvyššie ako mu to táto technika dovolí.
Niečo zazvoní a lanovka plná zvedavých očí a otvorených úst začína pomaly stúpať bližšie k nebu. Sem tam to zatrasie, sem tam pohojdá, ale keď vidím spokojne sa tváriaceho “liftboya” tak mu uverím, že to tak má byť. Ako stúpame vyššie a vyššie nestačím sa kochať výhľadmi, ktoré sa mi naskytajú. Postupne dvíhajúce sa zelené stráne s kameňmi sa naberaním výšky začínajú meniť už iba na skalné úbočia a ku koncu sú už celé pokryté snehovou pokrývkou.
Posledný úsek je doslova už len výťahom, pretože nás laná ťahajú kolmo hore a my čo sme mali tú drzosť nenechať sa vytlačiť od okna kabínky, lemujeme pohľadom očí stenu štítu Aiguille du Midi. Opäť niečo zazvoní a dvere sa roztvoria. Spolu s vystupujúcim davom opúšťam bezpečno-nebezpečnú plechovku a ocitám sa vo výške 3842 m.n m. Kým stihnem ukľudniť trasúce sa kolená, naskytne sa mi nádherná panoráma okolitých štvortisícoviek: Monte Rosa, Refuge Valot, Mont Maudit, Mont Blanc de Courmayeur, Mont Blanc du Tacul a Aiguilles du Diable. Niekto tomu hovorí, že je to pohľad pre Bohov.
Neviem čo mám skôr fotiť a hlavne čo najrýchlejšie, lebo zaváhaš a nefotíš. Vietor fúka ako sa mu práve zachce a ani sa nenazdám a veľkolepý Mont Blanc už nie je vidno. A to si predsa nemôžem dovoliť. Toho velikána si dnes odfotím, aj keď by som tam mala zamrznúť. Čo aj tak nehrozilo, lebo tam bolo neuveriteľných iba pár stupňov pod nulou. Kľudne by sme tých pár hodín vydržali aj s bežným oblečením. Rukavice mi tiež boli zbytočné pretože ruky som potrebovala v prvom rade na fotenie a nechcela som riskovať, že sa mi fotoaparát vyšmykne z rúk.
A tak prechádzame z vyhliadky na vyhliadku, radšej si neuvedomujúc, že pod schodmi je na určitých úsekoch úplné prázdno. Nehovoriac o moste, ktorý spájal jeden štít s druhým. Ale kvôli foto som nahodila taký pohodový výraz tváre, že mi nikto neuverí, že tam prázdno naozaj bolo. Vnútri v skale boli miestnosti akoby múzeá, kde boli za sklom vystavené horolezecké pomôcky, ako karabínky, laná, ďalej fotografie štítov a ľudí na nich a premietali sa tam autentické zábery z lezenia horolezcov na tieto štíty. To som ešte netušila, že o pár minút takéhoto živého a nie jedného, uvidím priamo pri výstupe. Dívali sme sa na nich ako na prízraky, keď sa znenazdajky prehupli na plochu vyhliadky, ako si následne odistili karabíny a doslova ležérne si začali zmotávať lano okolo lakťa. Jediné, čo ma v tej chvíli napadlo, bolo známe: “Jenom šáhnout”. Je rozdiel, keď to človek vidí v telke, a keď to má priamo pred očami. Obdivuhodné.
Bolo mi ľúto opustiť toto magické miesto, túlala by som sa po tých vyhliadkach stále dookola. Nemohla som sa nasýtiť tých výhľadov na štíty, ktoré nám dávali svoje zvolenie na fotenie a aj toho naozaj riedkeho vzduchu. Ale prišiel čas znovu nasadnúť do bezpečno-nebezpečnej plechovky a zviezť sa (škoda, že nie zliezť) dolu s myšlienkou, že sem sa ešte raz určite vrátim (len čo zasa našetrím :))
Po takomto zážitku som len ťažko mohla uveriť, že toto nebola povestná čerešnička na torte.
O pár minút neskôr, už o 3 tisíc metrov nižšie a 20 stupňov teplejšie, na tráve pod čarovnými štítmi, neustále sa kochajúc pohľadmi teraz už smerom hore, dojedáme posledné dúfam, že ešte jedlé zvyšky prinesenej stravy. Nasadáme do autobusu a opäť raz migrujeme cez hranice do Švajčiarska. Svedčia o tom aj uvítacie sms, ktoré každému z nás rad radom pípajú..
Od sprievodcu sa dozvedáme fakt, že celý čas sa pohybujeme po historickom území, ktoré sa volá Savojsko. A že teda majú históriu bohatú a zaujímavú, to ešte len zhliadneme. Sprievodca nám rozprávaním histórie tohto bývalého grófstva kráti cestu, ktorá vedie do nádherného mestečka Annency. Máme cca dve hodiny na túlanie sa po romantických uličkách, ktoré v mnohom pripomínajú uličky v Benátkach. Neodolám a v jednej z cukrárni si vyberám z asi tridsiatich druhov zmrzliny tú najlepšiu. Ťažká dilema, najmä keď nerozumiem tým francúzskych názvom, ale nakoniec si odvážne pýtam tú s nápisom Fruit de Bois. Z päťeurovky mi Savojčan vydáva “pouhých” 2,60 a ja zisťujem, že som si vybrala dobre – lesné plody. Domy v Annency, podobne ako v Benátkach, majú svoje základy ponorené do vody, ktorá ich obmýva, a všade kde spočinie náš zrak sú samé mostíky so zábradliami ovešanými pestrofarebnou kvetinovou výzdobou. Pešie zóny posiate kaviarničkami a pred nimi ratanové stolíky a kreslá. V nich sedia domáci i cezpoľní. Na ich tvárach je vidieť pokoj. Domácim z bezstarostného a neuponáhľaného života a tí druhí si to chcú s nimi jednoducho vychutnať. Aspoň na chvíľu, kým ich autobus neodvezie späť do krajiny s tvrdou realitou.
Ale predtým sa ešte necháme doraziť návštevou najkozmopolitnejšieho mesta vo Švajčiarsku – Ženevou. Známou okrem iného výrobou hodiniek, čo bolo aj patrične prezentované na svetelných reklamách prestížnych budov. Keďže sme sa do Ženevy dopracovali až na sklonku dňa, niet divu, že práve tieto svietiace reklamy mi najviac udreli do očí. Nehovoriac o výkladoch známych značiek Louis Vuitton, Dolce Gabana, Herve Leger a ďalšie. Výklady boli zaujímavé ani nie tak vystavovaným oblečením, ako tými cenami pod nimi. Tiež to bol určitý druh zážitku.
Za tmy sa vraciame späť do nášho hotela a tešíme sa opäť na raňajky pozostávajúce iba z domácky vyrobených surovín. Doma upečený chlieb, nadýchané croissanty a jogurt takej konzistencie, že som si myslela že to je smotana. K tomu marmeláda, jahodový alebo čučoriedkový džem, samozrejme z vlastnoručne nazbieraných zásob. O syre, ktorý zreje dva roky ani nehovorím. A ten bol jediný, ktorý nám chceli predať. Takže sme zažili švédske stoly plné domácich francúzskych potravín. To sa len tak nevidí a hlavne neje 🙂 Hlavne keď sú pripravované s láskou a podávané s milým prístupom domácich.
Balíme teda kufre, domácim kývame na rozlúčku a znovu prichádza myšlienka: tak sem sa určite chcem ešte vrátiť.
Cesta pokračuje nádherným údolím tak, aby sa nám pred očami naskytol neuveriteľný pohľad. Serpentíny, ktoré musíme prejsť tiahnuce sa do výšky 2300 m.n m. Len pre porovnanie, náš Kriváň meria 2494 m.n m. Ešte že sú tie serpentíny z asfaltu, ale aj tak ten pohľad na štverajúce sa autobusy pred nami nie je nijak povzbudzujúci. Ale čo už, spoliehame na našich šoférov a keď po pár zvládnutých zákrutách zistíme, že im to ide, postupne si začíname tie výhľady hore a najmä dolu doslova vychutnávať. Foťáky opäť cvakajú o dušu. Dokrútili sme sa teda na horský prechod Furkapass a sprievodca odporúča navštíviť jaskyňu s otrepaným názvom Blue Ice. Viac-menej už unavená a kypiaca neopakovateľnými zážitkami zo všetkého doteraz videného, neochotne vystupujem z autobusu mysliac si, že ešte zvládnem toto a potom už len cesta domov. Ešte neochotnejšie platím posledných 7 frankov za sľúbenú atrakciu a vydávam sa smerom ku nej.
Nie som z tých, kto rád zveličuje, ale to čo som uvidela by si to naozaj zaslúžilo. Predo mnou sa znenazdajky rozprestrel pohľad na obrovitánsky a neskutročne dlhý ľadovec, ktorý každým napadnutým snehom zmohutnieva a starne. A trvá mu to už niekoľko stoviek rokov. Na niektorých miestach bol už úplne čierny, ale nie z prachu (kde by sa tam zobral), ale naozaj z jeho veku. Bol natoľko hrubý, alebo skôr vysoký, že výmyselníci Švajčiari doňho vydolovali chodby tak, aby sa do jeho vnútra mohli dostať zvedavci. A ja som jedným z nich. Nevedela som sa dočkať, kedy sa ku nemu priblížim a môžem doňho vstúpiť. Keď sa tak stalo, cítila som sa všelijako. Ako pod lavínou, ale s tým rozdielom, že tam bol voľný priestor a ja môžem dýchať. Ale aj tak som sa nevedela zbaviť pocitu, že za chvíľu to na mňa všetko spadne. Slnko zvrchu postupne roztápalo ľad a vnútri to kvapkalo jedna radosť. Ale to len do chvíle, kým nezaútočili mrazy a jaskyňa dostávala znovu svoje pevné brnenie. Lúče kde-tu cez metrové praskliny prenikali dovnútra a vytvárali nádhernú hru svetla. Tam kde sa nedostali bola jaskyňa doslova modrá. Ľad na stenách bol úplne priesvitný a tej jeho modrej farby som sa mohla dotýkať, kým som nemala prsty úplne studené. Skrátka zážitok, ktorý odporúčam každému. Po prejdení celých 100 m vydolovaných chodieb som si hovorila, že to stálo aj za viac ako sedem frankov a názov Blue Ice je skutočne výstižný.
Bol čas naozaj už vyraziť smerom domov, ale predsa len cestou nás neminul jeden nenápadný maličký štátik menom Lichtenštajnsko. Začalo pršať a prehliadku mesta sme skrátili iba na rýchly prechod námestím hlavného mesta Vadúz. Nakúpili sme narýchlo zopár suvenírov a výlet bol na konci.
Uvelebili sme sa na sedačkách autobusu najlepšie ako sa len v rámci stiesnených priestorov dalo a sprievodca pustil video s filmom. Nech bol ten film akokoľvek výborný, tomu, ktorý sa nám všetkým premietal v hlave po zavretí našich očí sa aj tak nevyrovnal.