Vo štvrtok večer mi zvoní telefón:
P: Ahoj Danka, blíži sa víkend, čo takto túra? (počujem nadšenie na druhej strane telefónu)
D: Jasné, určite si už stihol niečo naplánovať.
P: Máš pravdu, dáme si ferratu.
D: To je čo????
P: Turistický chodník zabezpečený železnými lanami, skobami a šľapákmi
D: Čo??? To nemyslíš vážne?
P: Ale myslím….
D: Na to treba ferattovú výstroj – sedák, lano, karabínky… pôjdeme tam až keď si to zadovážim (snažím sa vyhovoriť)
P: OK, tak to pôjdeme iba omrknúť, aby sme sa mali na čo tešiť na jar
D: Chválabohu (padol mi kameň zo srdca)
Ráno o piatej prestupujem na parkovisku a čakám na parťáka, ktorý naplánoval túru na Martinské hole, s menšou zachádzkou ku Martinskej ferrate, ktorú sme po vzájomnej dohode odložili na najbližšiu jar. Danka mieni, Peťo však mení. Keď som si vkladala ruksak do kufra, Peťo z neho vybral púzdro s náčiním a víťazoslávne zvolal: “Danka, zohnal som Ti výstroj!”
O hodinu a pol otvárame kufor auta znova, teraz už v Martine, časti Stráne. Vrhnem na Peťa bezbranný a hlavne prestrašený pohľad a on pochopí… „Dobre, tak sa tam ideme iba pozrieť, ako to tam vyzerá“.
Šlapeme po širokom chodníku zasypanom peknou kôpkou lístia rôznych odtieňov hrdzavej a pomaly sa dostávame pred začiatok ferraty. Pomaly nás predbiehajú nadšenci a všímam si, že ani jeden z nich nemá požadovanú výstroj. Na otázku, či to idú zliezť iba takto bez istenia, nám odpovedali úplne jednoducho: „Netreba“. Nechali sme prejsť ďalších rovnako ne/zaodetých a tí zas mali v rukávoch tromf o prelezení tejto štreky päťročným chlapcom.
A tak stojíme na začiatku feratty, pozeráme do výšky na rozprávkovú tiesňavu zo skál, na nich pripevnené železné laná a skoby, povedľa stekajúci vodopád. Náhle otočíme hlavy ku sebe a naše pohľady bez slov vravia: „Ideme do toho“.
Narýchlo si prečítame tabuľku HZS s inštrukciami o lezení a o odporúčaní použiť výstroj. O zákaze nebolo zmienky. Je to naozaj na zodpovednosti jednotlivcov. Od Peťa dostávam ešte rady ohľadom troch pevných bodov a môžeme vyraziť.
Nástup to bol teda poriadny. Keby že niet tých železných pomôcok upevnených na skalách, pripomínalo by mi to prechod tiesňavami Slovenského Raja. Trasa bola jednosmerná, rozmyslieť si to a vrátiť sa späť nehrozilo, a tak nezostávalo nič iné iba šplhať a dúfať, že sa nikomu z nás nešmykne. Každú chvíľu počúvam inštrukcie typu: Opatrne… Drž sa… Pozor, tu sa šmýka… Chcelo to naozaj, čo len trošku väčšiu silu v rukách a mať tisíc percentú istotu že stúpame na pevný bod, ktorý nohou vyhľadať bolo obtiažne, najmä tam, kde stupáky boli dosť nariedko. Na niektorých úsekoch boli od seba natoľko vzdialené, že bolo treba poriadne sa uchytiť rukami lana a prehupnúť sa ku ďalšej stupačke. Pripomínam, že sa to odohrávalo niekoľko metrov nad roklinou.
Keď sme zastali na bezpečnom mieste, snažili sme sa spraviť aj nejaké foto a pritom sme zistili, že chodník by kľudne mohol viesť aj menej exponovaným úsekom, ale kvôli väčšiemu adrenalínu bol nasmerovaný práve tou ťažšou trasou. Inak by celá ferrata stratila na význame.
Vo výške 1100 m sme sa dostali na miesto, kde sa ferrata rozdeľovala podľa obtiažnosti na trasu B a C. Kvôli chýbajúcemu istiacemu náčiniu sme sa rozhodli pre tú ľahšiu verziu, aj keď po pár metroch náročného štverania mi tak vôbec nepripadala.
Nakoniec sme to predsa len zvládli bez ujmy na zdraví, síce s pár polámanými nechtami a mozoľami na dlaniach, ale hrdí na to, že sme to dokázali. Prvýkrát po túre môžem konštatovať, že svalovku mám nie na nohách, ale na rukách.
A na záver? Naše turistické výlety sme týmto povýšili na zdolávanie ferratových trás, pretože okrem trasy C, ktorú určite ešte pokoríme, plánujeme z času na čas okoreniť ich práve týmto druhom adrenalínu.
Dovetok: Ak sa rozhodnete zdolať nejakú ferratu, bez ohľadu na to, či je ľahká alebo jedna z tých ťažších, určite použite ferratovú výstroj. Ja tak nabudúce urobím určite.